Máte radi „klasiku“? Pokojne plynúci príbeh odohrávajúci sa v čase rozpadu Rakúsko-Uhorska, napísaný na dnešné pomery netradičným retro-jazykom? V tom prípade si nenechajte ujsť Hankinu najnovšiu knihu Slúžka.

Ak chcete  navyše vedieť ako si vyberá témy, ako sa rodia jej knižky a prečo jej nerobí problém kombinovať písanie s materskými povinnosťami, prečítajte si aktuálny rozhovor s ňou. Toto dievča používa naskutku netradičné „lasicovské“ postupy!

Tvoja predchádzajúca kniha Diagnóza: rodina vyšla len v septembri 2012, o polroka aj čosi je hotová ďalšia. Tempo písania máš na mamu na materskej vražedné. Ideu na Slúžku si teda mala už pripravenú?

Diagnózu: rodina som ešte len písala a už som vedela, aká bude ďalšia téma a rovno som začala na ňu aj hľadať materiál. Námet vznikol asi pred jeden a pol rokom – ten príbeh som, samozrejme, dávno poznala, keďže hlavná hrdinka je inšpirovaná bývalou pestúnkou mojej mamy, ale v istom okamihu som si uvedomila, že treba zachytiť aj pre vlastnú potrebu aj pre budúce generácie osudy slovenských dievčat, ktoré nikdy nepoznali veľa lásky, museli sa celý život starať samé o seba a predsa mali v sebe hlbokú pokoru, skromnosť a dôveru v svoj osud.

Slúžku asi mnohí označia za troch netypickú Evitkovku, ale „pravidlo“, že základ príbehu je reálny, teda zostalo zachované…

Ani predchádzajúca kniha asi nebola „typická“ Evitovka, mne sa však veľmi páči formát tejto edície, zdá sa mi príjemný. Tento krát ale naozaj prototyp hrdinky jestvoval, ide o bývalú pestúnku mojej mamy, istú „tetu Anku“, ktorá sa narodila v roku 1895 ako nemanželské dieťa a ako dvanásťročná išla slúžiť do grófskej rodiny ďaleko od miesta svojho narodenia. Dnes si to už ani nevieme predstaviť, keď aj dvadsaťročné ženy berieme často ako deti, aké to vtedy muselo byť. V každom prípade, teta Anka si nemohla dovoliť ten luxus, ktorý my poznáme: luxus sa sťažovať.

Slúžka je teda jej príbeh?

V knihe hovorí mojimi slovami, že dnešní ľudia veľmi chcú všetko poznať, odhaliť všetky tajomstvá. Myslím, že by sme v tomto zmysle mohli dodržať jedno tajomstvo – čo je v knižke skutočnosť a kde sa už začína moja umelecká činnosť.

Čo ťa na príbehu odohrávajúcom sa pred storočím zaujalo?

Zaujímavých je tam viacero elementov. Príbeh som zasadila do prostredia Viedne, vtedajšieho hlavného mesta našej monarchie. To obdobie je vo Viedni extrémne umelecky plodné a historicky zaujímavé aj z politického kontextu. Ďalej som sa pýtala samej seba, čo robili všetky tieto slúžky, ktoré prišli slúžiť do Viedne, keď sa monarchia rozpadla? Ako vnímali to oddelenie, keď sa zrazu ocitli zo dňa na deň vlastne v cudzine? A tiež bolo z môjho hľadiska dôležité zachytiť tie prejavy pokory a skromnosti, ten život bez nárokov a potrieb, to presvedčenie, že život je len toto, len moja služba, nič viac mi neprináleží. A pritom všetkom tá viera v Boha, dôvera v svoj osud. (Aj keď teda v knihe práve o tomto hrdinka v posledný deň svojho života pochybuje.)

Povedala ti niečo teta Anka aj osobne?

Nositeľka príbehu zomrela v roku 1986 na mozgovú porážku, našli ju vonku v snehu, nahú, pri bráničke jej domčeka. Ja som vtedy mala päť rokov a na túto udalosť si spomínam len matne.

Okrem zvláštneho príbehu si si zvolila aj zvláštny literárny jazyk, úplne iný, než pri predchádzajúcich dvoch knihách. Vďačíš za to tvojmu vzdelaniu, že môžeš vlastne každú knihu napísať iným jazykom? (Hanka vyštudovala komparatívnu literatúru – pozn. red.) Musela si inak „premýšľať“, aby si mohla celý príbeh vytvoriť v tomto retroštýle?

Chcela som použiť jazyk, ktorý by vyjadroval historickú dobu, ale zároveň bol moderný, hrubý a nežný a sexuálny akousi potlačovanou sexualitou. Spomínala som si tiež, ako sa vyjadrovala už moja nebohá babinka, ktorá v sebe niesla obrovskú vyrovnanosť a pokoru voči životu. A inšpirovala som sa zľahka stavbou textu iných diel, napríklad Milencom od M. Durasovej. Neviem, či k tomu treba vzdelanie, možno sčítanosť, istú odvahu a veľa trpezlivosti pri prepisovaní. Ten prvý pôvodný text, ktorý som napísala, bol v úplne inom štýle, ale ten nesedel.

Tak ako si čitateľa v knihe Pravdivý príbeh lži povodila po Paríži, tak ho v Slúžke vezmeš do Viedne. Aj tú dôverne poznáš?

Vo Viedni som prežila vyše desať rokov, poznám ju veľmi dobre a veľmi dobre poznám aj historický a kultúrny kontext. Mosty, parky a tak ďalej – tie mám dôverne v hlave a len som si na ne spomínala, to bola výhoda a aj dôvod, prečo sa príbeh odohráva vo Viedni. Napríklad dom, ktorý je dejiskom príbehu, naozaj jestvuje – ja sama som v ňom krátku dobu ako dieťa bývala.

Ale viackrát som musela ísť do Viedne kvôli historickým knihám o vtedajších slúžkach, napríklad som si musela požičať zopár vedeckých prác z tamojšej univerzitnej knižnice, ktoré mapovali život slúžok tej doby. A tiež som tam dvakrát išla na návštevu do istej šľachtickej rodiny, ktorú poznám, aby som načerpala inšpiráciu a pár faktov.

Z knižky poznať, že si si dala záležať aj na historických faktoch.

Áno, je to tak. Hoci často som zámerne veci pozmenila, naproti historickej „pravde“, lebo mám pocit, že keď ľudia spomínajú, tak často poprekrúcajú veci, vedome či nevedome, poposúvajú dátumy, nespomínajú si presne na dôvody všetkých udalostí, vytvárajú si vlastný svet, vlastnú pravdu, ich spomienky sa stávajú „históriou“.

Poznať z nej však aj to, že ťa očividne baví napísať každú knihu inak.

Mám pocit, že potreba odlišného štýlu vyplynie vždy zo samotnej témy. V zásade je tam vždy niečo zo mňa – aj humorné situácie, aj tragikomično a aj milostný príbeh. Veď ja som v podstate romantička.

Dobre vedieť. Takže tvoja ďalšia kniha bude romantická?

Nemyslím, že by mala byť priamo v štýle „ľúbi ma, neľúbi ma“, no vášne v nej musia byť! Vášne sú tým, čo zmieta našimi životmi. Tie sa mi vlastne páčili aj pri téme knihy Slúžka, lebo oni si emócie síce nemohli dovoliť, no v skutočnosti sú v každom človeku, pod povrchom.

Ty si stále na materskej s malou Ester, a pritom očividne v pohode píšeš jednu knihu za druhou. J Ako máš vymyslený režim dňa? Vlastne, aký to máš režim života??

Popravde, nemám rada, keď sa dnešní ľudia sťažujú na stres, na to že nestíhajú. Napríklad v Ankinej minulosti bola pracovná doba pre slúžky takmer nepretržitá, zvonili na ne bárskedy aj v noci, nepoznali nedele ani sviatky a dovolenky vtedy ešte neboli. Dievčatá boli vychovávané tak, že si nesmeli ani na chvíľu sadnúť a keď si sadli, napríklad keď prišla návšteva, tak museli popritom aspoň šiť, štopkať alebo vyšívať. Moja mama je týmto spôsobom tetou Ankou ešte vychovaná, takže keď minule vystúpila z lietadla po trinásťhodinovom lete z Taiwanu, kde bola vyslaná ako člen politickej delegácie, hneď sadla do auta a odšoférovala dvesto kilometrov na konferenciu niekde za Brnom, bez toho, aby si za štyridsaťosem hodín pospala viac než hodinu. Keď som jej povedala, nech sa nestresuje, oznámila mi, že stresoval sa jej otec, keď ho ako partizána chytili Nemci a viedli na popravu. Mama má šesťdesiatpäť rokov, ale tá výchova skrátka stále nepustí.

Niekedy sa oplatí na také veci pomyslieť, keď sa mi nechce alebo keď som lenivá.

Novú knihu Hany Lasicovej Slúžka si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore. Rovnako ako jej predchádzajúce knižky Pravdivý príbeh lži a Diagnóza: rodina.

„Výsledky“ sa tejto slečne určite podarí dosiahnuť.

Čím teda chceš byť, keď budeš už naozaj veľká?  A čo robíš teraz, keď ťa vysoká škola extra nenadchla?

Nevravím, že si vysokú školu nikdy neurobím. Mať titul poskytuje mnoho výhod. Ale teraz sa nad tým snažím nepremýšľať a neriešim to.

Už pár mesiacov sa hrám na externú copywriterku. Píšem z domu a to je superky, pretože môžem byť celý deň prihlásená na nete a tváriť sa, že silno pracujem. A pritom som väčšinu času na FB a vo veľkom si s kadekým chatujem alebo len tak sedím a neplodne meditujem, lebo sa na prácu nedokážem sústrediť. A keď budem veľká, chcem byť spisovateľka. Seriózne.

Písanie ma naozaj baví, tak dúfam, že ma raz začne aj živiť.

Skok od techniky k literárnej tvorbe je vskutku dosť veľký. Ako si sa k písaniu dostala? Skúšala si niečo už skôr, zapájala si sa do literárnych súťaží?

Bola to úplná náhoda. Vždy som veľa čítala. A myslím, že od čítania je už len krok k písaniu. Nikdy som sa do žiadnej literárnej súťaže nezapojila.

Jediná súťaž, do ktorej som sa vo svojom živote zapojila, bola pred mnohými rokmi v škôlke – skákanie vo vreci. Nie som súťaživý typ. Dokonca aj rukopis Slečny s výsledkami som sa bála poslať zo svojej „pravej“ mailovej adresy, a tak som si vytvorila umelecké meno. Veď čo ak by mi nikto neodpísal? Alebo ešte horšie – odpísal a vyjadril sa, že rukopis je katastrofa? Možno sa to nezdá, ale ja som inak strašne depresívny človek. Veľmi ťažko prijímam kritiku a nenormálne si ju beriem k srdcu. A táto adresa ma vlastne mala chrániť, lebo keby mi rukopis niekto skritizoval, mala by som aspoň aký-taký pokoj v duši, že dotyčný „kritik“ nepozná moje meno.

Aké knižky máš rada? Uznávaš aj slovenských autorov?

Čítam všetko, každá kniha si zaslúži šancu.

V mladšom veku som čítala najmä zahraničných autorov, príbehy sladké, dievčenské, naivné. Slovenských som v tom období nečítala vôbec, pretože slovenský autor bol pre mňa Kukučín a Sládkovič, ktorých nás v škole nútili čítať v rámci povinného čítania. Celé zle.

A teraz sranda – k slovenským autorom ma dostala Evita knihou Všetko alebo nič. Bolo to asi vo štvrtom ročníku na strednej. Jedinú knihu od slovenského autora, ktorú som dovtedy prečítala, boli Tri gaštanové kone. J A potom zrazu Všetko alebo nič. A to bol teda iný rokenrol. Ostala som úplne šokovaná z toho, že kniha môže vyzerať aj takto! Čítala sa ľahko a pri čítaní som sa smiala nahlas. A to sa mi veru pri žiadnej Anne zo Zeleného domu nestalo.

Zo slovenských autorov mám rada Maxima E. Matkina, páčili sa mi knihy aj Hiraxa Baričáka. Boris Filan je tiež fajn. Často siaham aj po knihách z Evitapressu, lebo viem, že tieto príbehy ma pobavia.  Zo zahraničných autorov mám asi najradšej Paola Coelha a Oscara Wilda.

Nevyhýbam sa ani fantasy, prečítala som celú Twilihgt ságu a nehanbím sa za to. A mám rada aj Harryho Pottera. A môže si hovoriť kto chce, čo chce, myslím si, že autorky týchto kníh majú neuveriteľnú fantáziu, pretože dokázali napísať niečo, čo oslovilo milióny ľudí na celom svete. Tú predstavivosť im tak závidím.

Pustiť sa do vlastnej knihy si vyžaduje nielen mať dosť načítané, ale mať aj schopnosť formulovať vlastné myšlienky a odvahu ponúknuť ich čitateľom. Kedy si začala písať Slečnu s výsledkami?     

Vznikala pod iným názvom už asi pred dvoma-troma rokmi. Bola písaná vo forme blogu, ktorý som neskôr pre nedostatok času písať prestala a zrušila ho.  A potom ma zrazu osvietilo a rozhodla som sa napísať knihu. J Hlavnú myšlienku a základ som mala – vďaka blogu. Príspevky však boli neuveriteľne rozsekané a bolo ich úboho málo. Posledné kapitoly som musela dopísať a mnoho vecí doplniť a upraviť.

Tuším si pridávala hlavne drzosť.  Tvoja hlavná hrdinka je dobrá divoška!

Viem, že kniha je trochu drzá, preto má môj ocko a babka prísny zákaz ju čítať.  Kniha je o mladej babe Táni, ktorá má problémy s láskou. Alebo skôr s jej nedostatkom. J Žije svoj život a popritom si spomína na svojich ex a píše „denník bývalých milencov“. Dúfa, že jej tieto zápisky ukážu, kde robí pri výbere chlapov chybu.

Nesekla sa pri výbere kamarátok.  Boa Vista a Mašľa prežívajú vzťahy a „štúdium“ rovnako búrlivo ako Táňa. Sú to tvoje príbehy a príbehy tvojich priateliek? Koľko z knihy je skutočnosť a čo je fikcia?

Všetky postavy v knihe sú vymyslené. Aj mnoho ich zážitkov. Ale nemám až takú bohatú predstavivosť, aby som si všetko vymyslela. Preto je tam aj dosť z môjho života a zo života mnohých mojich kamošiek. Aj mužov som si vymyslela všetkých. Vlastne skoro všetkých. Na „Milovaného“ som mala inšpiráciu. Také niečo si človek len tak nevymyslí.

Kniha zachytáva život dnešných vysokoškolákov z „drsnejšieho“ uhla pohľadu.  Vnímaš to aj ty tak, že síce skúšajú VŠETKO, čo sa dá, tvária sa pomerne cool, no aj tak si nie vždy vedia poradiť s emóciami a života samotného sa možno aj trochu boja? Aký je tvoj názor ako príslušníčky práve tejto generácie?

V tejto dobe je cool byť cool. Preto sa „my mladí“ snažíme tváriť nadnesene, akoby nad vecou, mať všetko v paži. A keď zrazu nastane problém alebo je nutné riešiť vážne veci, nikto už nie je taký veľký hrdina, na akého sa hral. Ja sama si uvedomujem, že život nie je len radosť, a hoci sa tiež niekedy tvárim ako salámistka, nie je mi všetko jedno.

Východniari v Bratislave – to je ďalšia téma, ktorú dobre poznáš.  Držia naozaj pokope aj ďaleko od domova, pomáhajú si a podporujú sa. S akými úmyslami odchádzajú do hlavného mesta vysokoškoláci? Vyštudovať a vrátiť sa domov? Alebo sa „na západe“ uchytiť, alebo sa čo najskôr vydať?

Myslím si, že ľudia, ktorí majú „spoločné korene“, majú držať spolu kdekoľvek, či už sú v Žiline, Blave, alebo hoci aj na Aljaške. Každý chce mať dobrý život a práve preto mnoho východniarov študentov odchádza do Blavy. Bratislava, ako hlavné mesto, poskytuje oveľa viac možností, ako sa presadiť. Myslím, že nepoznám nikoho, kto by išiel do Bratislavy len vyštudovať a potom sa s veľkou radosťou ponáhľal na východ.

To „vydať“ ma veľmi pobavilo.

Keď si knižku písala, dávala si rukopis priebežne niekomu čítať? Ovplyvňoval ho niekto iný okrem teba?

Neradil mi nikto, písala som sama. Ovplyvnila ma Samantha Jones zo Sex and the City, ha-ha.

Máš výborný štýl písania, vtipný, drzý, otvorený! Si taká aj naozaj? ) Aké sú tvoje koníčky okrem písania?

Či som drzá, vtipná, otvorená? Neviem. Ak áno, tak asi len pri ľuďoch, ktorých dobre poznám a pri ktorých si istú „drzosť“ môžem dovoliť. Inak sa riadim heslom – Aký človek, taký prístup. Som ten typ človeka, ktorý sa nezačne baviť hneď s kadekým. Ak mi nie je niekto sympatický, nebudem sa s ním rozprávať ani len zo slušnosti. Robiť niečo nasilu? Nie, vďaka.

Koníčky? Rada čítam. A aj maľujem, v poslednom čase najmä pop-art, pretože milujem Andyho Warhola.

Rozhodla si sa nepoužiť pri knihe svoje meno, ale skryť sa za umelecké Pia Dušak. Prečo?

Zvolila som si túto možnosť hlavne preto, že – po a: moje civilné meno mi príde dlhé J a po b: poskytuje mi to väčšiu voľnosť. Rodina, priatelia a známi vedia, že fungujem pod týmto menom a že kniha je moja. A ľudia, ktorí si knihu kúpia, moje skutočné meno vedieť nepotrebujú.

 Knihu Slečna s výsledkami od Pie Dušak si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

Tieto dve dievčatá to dokázali a svoje skúsenosti zozbierali do knihy Navarte si zdravie. V každom dobrom kníhkupectve ju nájdete od 4. apríla 2013.

Čo bolo pre teba prvým impulzom, aby si sa začala zaujímať o to, čo ješ?

Mirka: Už dlhšie som sa pokúšala stravovať zdravo, ale na „šťastné“ knihy, ktoré ma naozaj správne nasmerovali, som narazila až počas liečby môjho synčeka. Ďakujem, že som sa k nim vôbec dostala. Myslím, že v hodine dvanástej…

Andy: Kamarát dostal rakovinu hrubého čreva a cez jeho ženu som sa dostala k jačmeňu a chlorele. Postupne sa mi začali meniť chute, zrazu som zistila, že zeleninu potrebujem viac ako pred tým. To som ešte nevedela, že to súvisí s PH.

Ako dovtedy vyzeral tvoj jedálny lístok a režim stravovania? Čo teraz, s odstupom času, vnímaš ako svoju chronickú stravovaciu chybu?

Mirka: Za najväčšiu chybu považujem skutočnosť, že jedlo som vnímala ako nepriateľa. To, že som mala pocit, že čím menej zjem, tým lepšie. Jedla som málo a nesprávne. Netušila som napríklad, že existujú jedlá vhodné na zimné obdobie a jedlá vhodné na teplé obdobie.

Andy: Cukor! To je tá najhoršia chyba v stravovaní, ten naozaj škodí na všetkých frontoch.

Ja som sa zmenila úplne. Raňajkovala som vianočku s kávou, teraz najčastejšie kašu alebo polievku. Ovocie som takmer nejedla, dnes ho konzumujem pravidelne (vždy jeden druh), jedla som veľa mäsa a údenín, teraz jem mäso možno raz do týždňa, klobásku len na Veľkú noc. Pila som veľa mlieka, smotana bola u nás základom omáčok, teraz mlieko vôbec nekonzumujem, omáčky robím len špaldové alebo ovsené.

A, samozrejme, veľa, veľa zeleniny!

Sladkosti som jedla denne (jedna Nutella za deň nebol pre mňa problém), teraz mi ani na um neprídu, len občas si dám zdravú čokoládu.

Keď si sa rozhodla pre zmenu, bola to zmena radikálna? Zo dňa na deň? Dá sa to vôbec?

Mirka: Myslím, že najlepšie je prejsť na „správne“ stravovanie postupne a dostatočne informovaný. Spojiť to zároveň aj s očistami, detoxikáciou tela a s upratovaním v duši. Všetko spolu súvisí a nič nefunguje navždy, ak sa všetko navzájom nespojí.

Andy: Rozhodne na to treba ísť postupne, aby nás rodina neznenávidela. My sme najprv upravili raňajky, potom bolo na tanieri viac šalátu a zeleniny a ubúdalo mäso a koláčiky sa piekli zdravšie a zdravšie. Miesto cukru sa objavil ryžový sirup či stévia, prišli nové chute a s nimi aj prekvapené tváre.

Ale išlo to, aj keď veľmi pomaly.

Veď práve. Ak má človek isté chute, doma zásoby obľúbených surovín a hlavne dlhoročné rodinné stravovacie zvyky, asi nie je jednoduché ich zmeniť.

Mirka: Ak vás „smrť“ pritlačí ku stene, čudovali by ste sa, ako rýchlo sa viete zmeniť. Samozrejme, najzložitejšie je vytrvať a až čas ukáže, či to naozaj dokážete. Šli by ste však sami proti sebe, lebo zmeny cítite jednoznačne pozitívne.

Andy: Po rodičoch nededíme obezitu (aj keď je to častá výhovorka), ale návyky, a to je vážne sila!

Urobíte najlepšie, ak čo najskôr vymeníte bielu múku za špaldu, ryžu za bulgur, kuskus alebo za celozrnnú ryžu, smotanu za rastlinné náhrady (ryžovú, špaldovú, ovsenú, kokosovú…), mäso zháňajte radšej z domáceho chovu, aby nemalo v sebe toľko hormónov a chémie. Výborné sú sójové produkty z nemodifikovanej sóje, napríklad Goody Foody – je to zmrazené hotové (ne)mäsko, no aké dobré.

Obe ste mamičky, čo sa starajú o svoje deti. Boli aj ich zdravotné problémy spúšťačom vášho záujmu o zdravé stravovanie? Môžu správne potraviny a správna úprava výrazne či dokonca radikálne zmeniť zdravotný stav?

 Mirka: Nielenže si myslím, že môžu radikálne ovplyvniť všetky faktory, ale aj finálny výsledok. Rada by som do budúcnosti priniesla aj medzi slovenských ľudí osvetu o tom, ako veľmi na tom záleží.

Andy: Keď boli moje deti malé, to už je dávno. Ale moja strava im chutí.

Aké boli vaše prvé pozitívne skúsenosti po zmene jedálneho lístka?

Mirka: Konečne som vo svojom živote väčšinu roka zdravá, a nie chorá. Silnejšia, vitálnejšia, spokojnejšia. Aj keď ma stále dobieha strach o život môjho syna.

Andy: Perfektné trávenie, vyprázdňovanie každý deň, dokonca aj viackrát, dobrá pleť. Zmena chutí na zdravé jedlá…

Dokonca ma už niektoré „maškrty“ ani nelákajú. No a, samozrejme, hmotnosť. Držíme sa s manželom na vysokoškolskej váhe!

Záujem o zdravé stravovanie vás spojil tak, že ste spoločne dali dokopy knihu Navarme si zdravie. Ako ste sa našli?

Mirka: Andy mi chcela odovzdať vedomosti, ktoré má, po tom, čo si prečítala článok o našom osude. Na stretnutí sme zistili, že zdravé stravovanie nie je pre mňa úplne neznáme, už vtedy som začala cestu týmto smerom. Andy mi pomohla a urýchlila veľa vecí. Že sa pustíme do knihy, sme sa rozhodli spontánne, pri vysielaní Telerána a po príjemných ohlasoch na našu prácu.

Andy: Áno, naozaj som čítala o Mirkinom trápení a zavolala som jej. V Teleráne sme varili a tam priamo na mieste vznikla aj idea.

Ako ste si podelili prácu na knižke? Čím sa odlišujú vaše recepty?

Mirka: Ja som striktnejšia, pretože som stále zapojená vo veľmi silnom liečebnom procese môjho syna. Moje telo jednoznačne nezvláda mäsové výrobky, jedine ryby. Myslím si aj, že som stále silno napojená na môjho syna a jeho potreby ma vedú.

Andy: Mojich receptov je menej, ale to je v poriadku. Ja som možno písala aj o iných dôležitých veciach.

Ako ste objavovali nové suroviny a postupy, ako z nich variť chutné jedlá?

 Mirka: V dnešnej dobe si nájdete úžasné množstvo informácií na internete a, samozrejme, existuje na trhu množstvo skvelých kníh, ktoré vás učia. Stačí si vybrať, čo vás ako človeka osloví a vyhovuje vám.

Andy: Niekedy to bola náhoda. Nemala som poruke nič iné, a tak som jedlo ochutila trebárs karí a bolo to výborné. Varenie je tvorba, kumšt a vynachádzavosť. Hlavne treba vedieť jedlá dochutiť. Sú len chutné a nechutné jedlá…  No a variť treba predovšetkým s láskou!

V čom sa recepty v knihe Navarme si zdravie odlišujú od iných, „obyčajných“?

Andy: Sú zdravé, lebo sú prevažne zeleninové, neobsahujú cukor ani konzervanty a sú čerstvé. Varia sa na zdravých olejoch, nepoužívame v nich žiadne margaríny a stužené tuky. Žiadna biela múka ani ocot či živočíšne smotany. Za všetko existuje kvalitná náhrada. A nevaria sa dlho!

V knihe hovoríte aj o „nezdravých kuchárskych knihách“. Ako čitateľ spozná, že prvý krok k zlepšeniu svojho zdravia urobí, ak siahne radšej po tej vašej?

Mirka: Po jedle z mojich receptov si človek zaručene neľahne do postele s tým, že je vyčerpaný, ale práve naopak – dostane energiu potrebnú na správne fungovanie tela. Nebudem nikomu tvrdiť, že stačí zmeniť iba stravu. Je to však podľa mňa najjednoduchšie zo všetkých troch zložiek, ktoré som už spomínala – spraviť zmenu, veľmi rýchlo sa dostavia výsledky. Ľudia vás začnú povzbudzovať, chváliť a pýtať sa, v čom tkvie vaša sviežosť, štíhlosť a vitalita, ktorú budete vyžarovať.

Andy: Mal by to s ňou skúsiť každý, kto cíti, že s jeho zdravím to nie je O.K. Každý, kto chce zmenu, kto má malé deti alebo má už dosť rokov.

Každý, kto chce umrieť zdravý.  Nechceme znechucovať ľudí, ale nie je žiadnym tajomstvom, že dnes nás zabíja to, ako žijeme a čo jeme. Mikrovlnky sú in, ale naše telo je z nich out!

Ako dnes vyzerá váš bežný denný jedálny lístok? Čo v ňom nesmie chýbať?

Mirka: U nás zaručene vždy nájdete zelené nápoje a rôzne ovocné a zeleninové šťavy. Ryža a zeleninové pokrmy sú naša denná súčasť potravy a kaša alebo polievka na raňajky sú už skoro rituál.

Andy: Dostatok vody. Hneď ráno. Potom pol litra jačmeňa. Kaša z ovsa alebo z iného obilia s jedným druhom ovocia, s orechmi a s kokosovým olejom a makom. Je úžasná! Kávička zo špaldy alebo Caro. Na obed napríklad dusená hliva na cibuľke s pšeničným bulgurom, cuketou a s mrkvou, dochutená sójovou omáčkou a, samozrejme, s čerstvým šalátom. Popoludní môže byť aj pšenový puding s ryžovým sirupom. Na večeru môj chlebík bez droždia trebárs s cícerovou nátierkou. A medzi to chlorela a jačmeň.

Knihu Navarme si zdravie od Andy Timkovej a Mirky Luberdovej si môžete objednať v našom internetovom obchode Evitastore.

Aj potom to však môže mať dvojaký priebeh – niektorí sú takí „rozpísaní“ v práci, že na vlastnú knihu si nájdu čas len občas, a tá sa rodí pomaly a dlho. A potom sú tí druhí, „rozbehnutí“, čo sa po pracovnom čase len presunú od služobného počítača k domácemu a opäť sa pustia do svojho milovaného písania. J Jeden taký exemplár máme aj medzi našimi autorkami!

Už tretiu sezónu po sebe vydáva na jar v Evitapresse svoju novú knižku Monika Macháčková. K príbehom Stará som už bola a Všetko v poriadku pribudol v apríli 2013 najnovší Ozvem sa, keď budem šťastná.

Naozaj to vyzerá tak, že si nesmierne disciplinovaná – čo rok, to jedna tvoja nová kniha. Máš už vytvorený systém na to, ako si rozložiť sily a čas, aby si to stíhala?

Ako by som bola rada, keby som mohla odpovedať áno! Mojím systémom je nemať systém… Jediné, čo na mňa platí, je bič v podobe termínu od Evity. Stále mám pocit, že mám dosť času, a potom to vyzerá tak, že posledné týždne pred termínom odovzdania ma chytá mierna panika a posledné dni hotové šialenstvo a píšem celé noci, aby som to stihla.

Novinka Ozvem sa, keď budem šťastná ešte ani nevyšla, no našim čitateľkám sa nesmierne páčil jej názov. Čo sa za ním skrýva? To nevyzerá práve na šťastný príbeh.

Tak idem s pravdou von! Tento názov si nemôžem privlastniť, pretože som ho nevymyslela (a teda ma to štve, lebo je fakt dobrý J). Vymysleli ho zlaté baby vo vydavateľstve, ani neviem presne ktorá, či Evita, alebo Evka Bacigalová, ja som ho len odobrila. Príbeh je o mladej babe, ktorá má trochu iný život a verí, či skôr nahovára si, že všetko je tak, ako má byť. Lenže nie je… a ona pochopí, že s tým niečo musí urobiť.

Kde si objavila námet?

Objavil sa v mojej hlave. Vyfantazírovala som si ho pri každodennom cestovaní do práce. Nič z toho, čo je v príbehu zakomponované, sa v mojom okolí nestalo. Našťastie.

Veď práve. Asi by sme mali varovať vaše čitateľky, že v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma tvojimi knihami je novinka o dosť menej „romantická“. Prečo si sa rozhodla ísť aj do „vážnejších“ tém?

Je to tak, romantiky v nej veľa nie je.

Napísala som taký príbeh, na aký som práve mala chuť. Nechcem, aby sa moje knihy na seba podobali, chcem sa aj ako autorka stále niekam posúvať, podľa možnosti dopredu. J Písalo sa mi ako vždy, v tom nie je žiadny rozdiel. Napojím sa niekam hore a ono ti ide samo, len prsty ťukajú po klávesnici…

Čo hovorí na tvoje intenzívne písanie kníh manžel?  Nenabúrava to bežný chod domácnosti a plány na víkendy?

Manžel je nadšený a má zo mňa radosť. Teraz ho čaká prekvapenie, lebo tento rukopis si nestihol prečítať celý, rozhodol sa počkať na hotovú knižku. Moje písanie nenabúrava rodinné plány, my sme totiž taká čudná domácnosť. Nemáme klasické rodinné večery a spoločné víkendy, pretože môj muž je muzikant a pre neho je každý deň pracovný. Občas sa nestretneme aj týždeň, hoci obaja sme každý deň doma – lenže v iných časoch. Takže najviac píšem vtedy, keď on niekde muzicíruje.

Konzultuješ s manželom príbeh novej knižky, keď práve vzniká?

V tomto prípade nie. Prvé dva rukopisy čítal priebežne a komentoval, ale teraz to nestihol. Bol pracovne vyťažený a okrem toho nerád číta dlhšie texty v počítači. Takže som veľmi zvedavá, čo povie, keď si prečíta moju novinku.

Ďalšiu „známosť“ si našla v Evitapresse! Do tvojho života vďaka nemu vstúpila aj Táňa Čuperková.  Je to čisto babské kamarátstvo alebo spolu preberáte aj tvorbu knižiek?

S Tatianou som sa zoznámila na našej spoločnej autogramiáde pred rokom a bolo to priateľstvo na prvý „kuk“. Sme si dosť podobné, absolvovali sme spolu už aj niekoľko besied a hovorievame, že sme vytvorili kabaretné duo. J Preberáme spolu všetko, úúúúúplne všetko. Aj babské veci, aj knižky, aj život, aj prácu. A už sme zoznámili aj našich chlapov a tí si tiež rozumejú. Paráda, nie?

Vedia o tvojej vášni k písaniu kníh aj ľudia, s ktorými robievaš rozhovory?

Ako novinárka sa stretávam s rôznymi ľuďmi, väčšinou z kultúry a zo šoubiznisu. Ak sa ma opýtajú, či som to ja, čo napísala knižky, priznám sa, ale sama od seba o tom nehovorím. Veď čo by si s touto informáciou počal taký Tomáš Maštalír? Ak robím rozhovory s kamarátmi (lebo mám v tejto brandži aj veľa dobrých kamošov zo starých dobrých čias, keď som hrala divadlo, ja som s tým skončila, a oni sa tým dodnes živia), tak tí väčšinou vedia, že píšem aj knižky. Som rada, ak povedia, že ich čítali. Ale nikto mi neradí, ako ich „vylepšiť“.

Plánuješ svoje tvorivé tempo – čo rok, to nová kniha – udržať aj v budúcich rokoch?

Neplánujem nič. Budem písať, kým to bude baviť mňa a kým sa nájdu čitateľky, ktoré to bude baviť čítať. Možno si urobím pauzu a možno napíšem za rok aj dve knihy… ktovie… Je to vo hviezdach…

Knihu Ozvem sa, keď budem šťastná od Moniky Macháčkovej si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

Obrovský kus práce urobili aj obe tieto dámy úzko spojené s televíznou verziou Súdnej sieň. Je vlastne tak trochu zázrak, že popri každodennej príprave programu stíhali aj spomínať, selektovať a písať knihu. Našťastie, na všetko boli dve.

Aj otázky v tomto rozhovore si podelili.

Aký je váš podiel na príprave televíznej verzie Súdnej siene?

Katka: Ako dramaturgička mám na starosti celý proces prípravy od výberu námetov, ich rozdelenia scenáristom cez kontrolu až po pripomienkovanie hotových scenárov. Počas výroby spolupracujem s režisérom, opäť je mojou úlohou dozerať na správnosť a úplnosť toho, čo sa počas nakrúcania odohráva. A tiež je mojou úlohou skontrolovať finálnu verziu predtým, než ju odvysiela televízia.

Renáta: V Súdnej sieni účinkujem ako právnička, čo znamenám, že čakám, na ktorú úlohu ma režiséri vyberú, a potom sa konkrétny scenár musím naučiť alebo – lepšie povedané, na daný prípad sa musím pripraviť tak, ako to už máme zaužívané. Okrem účinkovania píšem aj niektoré scenáre.

Ako vznikla myšlienka spracovať to najlepšie zo Súdnej siene v knižnej podobe? Pomohli tomu aj reakcie od pribúdajúcich divákov?

Katka: Podnetov bolo mnoho. Od účinkujúcich, ktorí sa často pýtali, či niekedy neurobíme knižnú retrospektívu, aj od divákov, ktorí sa sústavne pýtajú na rôzne prípady a detaily.

Renáta: Silné impulzy prichádzali aj od nás – ľudí zo štábu a z tímu. Sami sme cítili, že piaty rok existencie relácie je dosť dobrý dôvod na to, aby sme si zaspomínali a vypovedali aj veci, ktoré našich divákov zaujímajú, avšak nikdy nebol priestor a čas na to, aby boli vyslovené.

Katka: Ak sa rozprávame o tom, kto má Súdnu sieň rád, potom ju máme určite radi všetci my, ktorí ju robíme. A obľúbilo si ju aj niekoľko stotisíc našich divákov, ktorí si ju pravidelne púšťajú a ktorí na nej doslova „fičia“.

V televízii sa na obrazovke odohráva vždy jeden konkrétny prípad. Kniha však neopisuje len jednotlivé kauzy zo Súdnej siene, vymysleli ste si oveľa zložitejší princíp! Čo ľudia v knižke nájdu?

Renáta: Všetko. Profily osobností, ktoré poznajú z relácie, ale aj osobností, ktoré ju tvoria. Oboznámia sa s podrobnosťami výroby, nazrú doslova pod pokrievku celej prípravy.

Katka: Aby bolo čítanie skutočne zaujímavé, zaspomínali sme si aj na úplné začiatky, keď sa o Súdnej sieni začalo iba hovoriť, a aj na úplne prvú prípravu tejto relácie.

Renáta: Našou snahou bolo urobiť knihu tak, aby sa dala začať čítať na ktoromkoľvek mieste – spredu, zozadu, zo stredu, a aby vždy, keď ju čitateľ vezme do ruky, nachádzal nové a nové zaujímavosti. Je to dynamická skladačka profilov, príbehov, kuriozít a zákulisných pikantností.

Za štyri roky existencie programu sa v ňom vystriedali tisíce účinkujúcich a určite sa menilo aj zloženie štábu. Ktorí sú tí najdôležitejší ľudia, čo Súdnu sieň vytvorili? Dozvedia sa čitatelia o nich z knihy?

Katka: Jadro tímu zostalo aj po piatich rokoch nezmenené a títo ľudia sa objavujú aj v našej knihe.

Renáta: Svoje kapitoly tam majú aj ľudia, ktorí aktuálne už do nášho tímu nepatria, ale urobili v Súdnej sieni kus práce, a preto majú v knihe aj oni svoje miesto.

Dozvedia sa aj to, podľa čoho vyberáte nehercov do programu a ako to vyzerá na kastingoch?

Katka: Jedna kapitola je venovaná len a len kastingom. A najčastejším otázkam, ktoré ľudia majú, keď o kastingu uvažujú alebo naň prichádzajú.

Diváci bývajú občas pohoršení témou Súdnej siene. Môžete potvrdiť, že sú to naozaj vždy reálne udalosti, ktoré sa kedysi pred súd skutočne dostali?

Katka: Všetky námety, ktoré sme v relácii doposiaľ spracovali, vychádzali z reálnych súdnych procesov.

Renáta: Pochopiteľne, ako scenáristi musíme do štyridsiatich strán jedného scenára vtesnať prípad tak, aby bol zaujímavý, aby vypovedal právnu, ale aj vzťahovú či logickú pointu. Musíme rozpliesť motivácie a odhaliť charaktery. Ale podstata zostáva zachovaná.

Aká je rola právnikov v programe? Dozvedia sa ľudia z knižky, ako sa program pripravuje aj z právnej stránky? Prezradia v nej právnici aj veci, ktoré nemajú šancu dostať sa na obrazovky?

Katka: Knihou o Súdnej sieni sme chceli dať našim divákom odpovede aj na to, ako sa celý program „varí“, kto akou mierou prispieva. Takže svoje slovo majú aj právnici, ale neprezrádzame úplne všetko. Aj my musíme mať nejaké svoje malé tajomstvá.

Stretáva sa tím, čo pripravuje Súdnu sieň, aj mimo pracoviska?

Renáta: Za tie roky sa z mnohých z nás stali priatelia, ktorí sa stretávajú aj v súkromí, stretávajú sa aj naše rodiny. A čo sa tímu týka, po každej sezóne to, ako sa patrí, zajeme a zapijeme.

Katka: A pri tej príležitosti si zase porozprávame aj o práci, čo sme si nestihli povedať alebo prediskutovať na pľaci, a hovoríme aj o svojich osobných veciach. Veľa sa smejeme a neraz sa to končí dobrým žúrom – teda spevom a tancom až do rána.

Veľa ľudí sa počas svojho života nikdy na súd nedostane (však chvalabohu). Dá sa povedať, že pre laikov je Súdna sieň reálnou ukážkou toho, ako to na súde na Slovensku naozaj vyzerá? Alebo je pre potreby dramatickosti trochu nadsadená a emotívnejšia?

Renáta: Súdna sieň je reálnou ukážkou toho, čo všetko môže skončiť na súde, kvôli čomu sú ľudia ochotní ísť do sporu, čo všetko možno žiadať a čo všetko možno žalovať.

Katka: Reálne súdne procesy sú dlhodobé záležitosti, viac sa hovorí o vecnej stránke veci, menej o emóciách a o osudových eskapádach hlavných protagonistov.

Dozvedia sa čitatelia v knižke napríklad, na ktorý diel Súdnej siene ste mali najviac reakcií?

Katka: Ako sme spomínali, urobili sme prierez najzaujímavejšími momentmi celej relácie, a teda sme sa venovali aj kauzám, ktoré najviac zarezonovali u divákov i medzi nami tvorcami.

Renáta: Vyberali sme nielen podľa ohlasov divákov, čísiel sledovanosti, ale aj podľa toho, ako to vnímali „naši ľudia“ – teda svoje „naj“ kauzy predstavujú aj sudcovia, advokáti a vybraní členovia realizačného štábu. Bez preháňania – sme presvedčené, že to bude pútavé čítanie pre všetkých, nielen pre skalných divákov Súdnej siene.

Knihu Súdna sieň od Renáty Názlerovej a Kataríny Gažovej si môžete objednať v našom internetovom obchode Evitastore.

Tak dlho, že je to na celú knihu!

Prečítajte si rozhovor s autorkou, ktorá sa netají tým, že tento príbeh s klamárom je jej vlastný.

Do roka a do dňa od vydania tvojej prvej knihy Nájdem si ťa v Ríme si napísala ďalšiu. Vyzerá to tak, že sa ti písanie zapáčilo. Bol pre teba úspech „Ríma“ motiváciou písať ďalej? Dokonca zdôveriť sa čitateľkám so svojím osobným príbehom?

Hovorí sa, že s jedlom rastie chuť, a tak je to aj pri písaní. Keď som napísala svoj prvý článok, chcela som ďalší a lepší. Keď som nakrútila a postrihala svoju prvú reportáž v televízii, tešila som sa na ďalšiu. Každá nová vec bola výzva. A tak to bolo aj s Klamárom. Určite tomu dopomohol úspech prvej knihy. Keby kvalitou a obľubou medzi čitateľmi neprešla, asi by som nemala odvahu na niečo nové, aj keď by ma určite svrbeli prsty. Dá sa teda povedať, že Klamár by bez Ríma nebol.

Knihu Nájdem si ťa v Ríme čitateľky milovali a milujú hlavne preto, že je romantická, Klamár je diametrálne odlišný. Aj v prvej knižke si použila veľa vlastných zážitkov, jeden z jej hrdinov Madou v Taliansku žije a stále predáva obrazy pri Fontáne di Trevi. V Klamárovi si išla ešte ďalej. A romantiky je v ňom minimálne.

Asi preto, že je to skutočný príbeh. Všetko, čo sa odohralo medzi Terezou a Martinom, je pravda. Niektoré veci okolo nich som pozmenila. Ľudia majú iné mená, vykonávajú inú prácu alebo sa veci diali na inom mieste. Ale je to zmenené veľmi citlivo, tak, aby tým nebola narušená autenticita príbehu. Navyše, naozaj môjho príbehu, ktorý som pri písaní prežívala znova tak isto, ako kedysi naozaj.

Ženy, čo na takéhoto klamára v živote narazia, sa za svoje „zlyhanie“ s odstupom času dosť hanbia, ospravedlňujú svoje poblúznenie láskou a neschopnosť odpútať sa včas od takého človeka. Ty si to v knihe opísala naozaj priamočiaro. Neváhala si, či je to naozaj dobrý nápad takto verejne sa priznať aj k vlastným chybám?

Hanba, zlyhanie, sklamanie, smútok. Všetky tieto pocity ma sprevádzali prvé mesiace a možno aj rok-dva po rozchode. Dnes viem, že som mala zdrhnúť z kratšej cesty, ale v tej chvíli som chcela veriť slovám človeka, ktorému som zverila svoje srdce. Urobila som mnoho chýb a sama si spätne hovorím, že som bola hlúpa. Na druhej strane je tu otázka: Aká by som bola, keby som práve toto neprežila? Ako by sa vyvíjal môj život, priateľstvá, charakter? Asi to tak malo byť, aj keď to nikomu druhému neprajem. Dovtedy som netušila, ako bolí utrápené srdce. Bolí veľmi.

Napísať o vlastnej bolesti príbeh môže byť však rovnako ťažké, ako ju prežiť…

Úplne súhlasím. Ten nápad sa zrodil vo chvíli, keď vyšiel Rím. Evitapress je známy tým, že vydáva skutočné príbehy. A keďže som jeden neskutočne skutočný mala v zálohe, rozhodla som sa ísť s ním von. Mala som pocit, že to bude moja očista a definitívna bodka za vzťahom.

Vieš už dnes takýchto „klamárov“ odhadnúť skôr a lepšie ako kedysi?

Klamára nikdy neodhalíte hneď. Sú v blufovaní veľmi dobrí. Ale dnes už mám na nich citlivejší nos.

Ako sa ti písalo? Pri takejto duchovnej očiste sa človeku často vracajú mnohé nepríjemné stavy duše.

Písanie nebolo až také ťažké, ako spätné čítanie napísaných viet. Keď som si robila korektúry, zistila som, že počas nášho vzťahu som skutočne nezažila veľa pekného. Vtedy som to tak nevidela, pri spomienkach položených na papier už áno. Čudovala som sa sama sebe a zároveň som si ďakovala, že som to prežila bez väčšej ujmy.

Vie ten TVOJ „klamár“, že je hlavným hrdinom tvojej novej knižky?

Keďže s ním nie som v kontakte už niekoľko rokov, nevie o tom, že sa z neho stane celebrita. V skutočnosti mu neprajem nič zlé. Dokonca mu želám, aby bol spokojný, šťastný, a pevne dúfam, že sa mu darí žiť bez dlhov. Knihou som na neho nechcela „kydať“. Vyjadrila som len svoje pocity, bolesti a sklamania, tak ako som ich vnímala a ako sa veci diali bez prikrášľovania.

Vedela by si po takejto skúsenosti zodpovedne poradiť babám, čo sú v podobných vzťahoch, ako spoznať, že ich partner má možno naozaj len krátkodobé problémy a inak je v pohode alebo je naozaj chronický a nenapraviteľný klamár?

Nedá sa pozrieť na človeka a hneď povedať, že tento má vážny problém. Ale keď mi niektorá kamarátka alebo známa začne hovoriť o problémoch vo vzťahu (najmä v jeho začiatkoch), dvíham varovný prst. Chlap má byť chlapom. Aj on môže mať problémy finančné, existenčné, ale musím na ňom vidieť, že sa mu práca nehnusí. Akákoľvek, za ktorú dostane peniaze. To v prípade môjho klamára nebolo…

Ovplyvnil tento zážitok tvoje ďalšie partnerské vzťahy? Nemal to aj tvoj súčasný nastávajúci zložité, keď ste sa spoznali?

Prvé mesiace po rozchode som mužov odmietala.

Vo všetkom.

A keď som znova začala randiť, moje prvé otázky boli: „Máš dlhy? Nemáš dieťa?“ Takto kvalitne mi šibalo a takto kvalitne som chronicky nikomu neverila. Pri mojom Peťovi som od začiatku cítila, že je všetko ok. Dokazoval a dokazuje mi to každým gestom, slovom a skutkom dennodenne.

Aj tento príbeh sa vlastne končí happy endom, lebo sa o dva mesiace vydávaš. Už si sa rozhodla, pod akým menom budeš písať prípadné ďalšie knižky?

Úprimne sa priznávam, že som už bola pripravená na single život. Kúpila som si starý dom, zrekonštruovala ho, plánovala som život osamote. Netušila som, že svoju životnú lásku spoznám ako tridsaťdvaročná a že sa po deväťmesačnej známosti budem vydávať. Ale ako som už spomínala, Peter mi dáva všetko, čo mi klamár zobral. Nepochybujem o tom, že je ten pravý.

Čo sa týka ďalších kníh, určite prijmem meno svojho partnera. Som veľmi hrdá, že práve on sa stane mojím manželom, a rovnako hrdo budem používať jeho priezvisko.

Knihu Klamár od Tatiany Čuperkovej si môžete kúpiť v našom internetovom obchodeEvitastore.

Šanca však prišla už 7. marca!

Len pár dní po Evitiných narodeninách prináša Evitapress knižku Za facku aj do bežného predaja.

Prečítajte si aktuálny „narodeninový“ rozhovor s Evitou Urbaníkovou, v ktorom nájdete aj odpovede na otázky, ktoré ste jej posielali vy.

Svoje knihy tvoríš fascinujúcim spôsobom! Niekoľkokrát si potvrdila, že príbeh sa ti často až do detailov vyskladá v hlave a tou nudnejšou časťou práce je pre teba sadnúť si a NAPÍSAŤ HO. Použila si tento postup aj pri knižke Za facku? Odkedy si zápletku nosila v hlave?

Postup je naozaj vždy rovnaký. Knižka sa mi ukladá v hlave, jednotlivé časti sa utriasajú, zapadajú do seba, hľadajú si svoje miesto. Myslím na ten príbeh, keď šoférujem, keď zaspávam, keď umývam riad a časom sa z námetu stáva celkom živý príbeh, ktorý už len treba prepísať do počítača…

Knižka Za facku mi napadla náhle po jednom večerestrávenom s priateľkami pri víne. Jedna tam chýbala, už asi piatykrát, a my sme vedeli, že jej výhovorka, že sa necíti dobre, je len zastieraním ozajstného problému, v ktorom žila.

Napíšeš potom celý text systémom „štart – cieľ“ alebo pri samotnom písaní ti ešte prichádzajú na um drobnosti či zásadné zmeny, ktorými text šperkuješ?

Jasné, že mi napadajú veci, ktorými doťahujem detaily Ale nie je to nič zásadné, všetko je už dané.

Platí aj v prípade „Facky“, že zápletku si odpozorovala z okolia? Poznáš podobné vzťahy dvoch ľudí?

Poznám. A nie málo. Keď je človek zamilovaný, je schopný žiť s kýmkoľvek, ale keď ten prvý ošiaľ odíde a nenastúpi vyrovnané partnerstvo, je zle. Niekedy sú naozaj dvaja ľudia príliš rozdielni na to, aby dokázali spolu žiť šťastne. Kompromisy, ktoré si ich vzťah vyžaduje, sú čoraz bolestnejšie, pre nich zbytočnejšie a konflikty sa vyostrujú.

Niektoré čitateľky, ktoré sa ku knižke dostali už spolu s Madam Evou, boli sklamané, hlavná hrdinka ich rozčuľovala, príbeh podľa nich nemal spád. Mohlo sa niečo také vôbec stať?

Stále hovorím, že písmenká oslovia toho, kto ich žil alebo žije. Pre bezstarostnú slobodnú babu môže byť tento príbeh úplne z iného sveta, lebo žije inak. Ale to je v poriadku, budú sa im páčiť tie ďalšie.

V prípade tohto príbehu som naozaj brala do úvahy aj to, že bol určený predovšetkým čitateľkám Madam Evy, a to sú hlavne ženy po tridsaťpäťke.

Takže tým kniha sadne.

Im a všetkým tým, ktoré sa dívajú na svoje fotografie spred vzťahu, v ktorom žijú, a smutne-presmutne sa usmievajú na ženskú, ktorú mali tak rady.

Knihou Za facku sa tvoje tohtoročné spisovateľské aktivity len začali, novú „riadnu“ knihu chceš napísať a vydať ešte pred letnými prázdninami a vo vysokom tempe sa budú vyvíjať udalosti aj vo vydavateľstve. Čo všetko čaká milovníčky príbehov z Evitapressu?

Tento rok máme toľko plánov!

Od apríla sa začnú diať nové veci na internete, bude o nás počuť aj mimo knižného sveta a konečne sa robí na prvom filme podľa našej knihy! A to všetko okrem toho, že stále sa snažíme vydávať knižky, ktoré sú zo života. Naskytá sa nám mnoho možností na spoluprácu a ja po nich tak opatrne, ale rada siaham, aby sme sa stále posúvali bližšie k našim evitapressáčkam.

Pred tým všetkým si dáš dovolenku v Thajsku (Evita aj s Diankou a Andrejkou z vydavateľstva odcestovala 6. marca – pozn. autora). Ideš aj zbierať námety alebo to bude bohapusté oddychovanie bez detí?

Idem s najbližšími kamarátkami na sedem dní za vodou, za zážitkami, za oddychom. Nechcem čítať, nechcem písať, chcem sa rozprávať, stretnúť nových ľudí, navnímať nové vône, chute, zvuky.

Keď si v práci, máš v náplni aj výber tých správnych rukopisov, čo chodia do vydavateľstva. Všetky idú cez teba a tvoje oči. Na čo majú myslieť autorky, ktoré na svojej knižke pracujú? Aké rukopisy majú v Evitpresse šancu uspieť?

Dôležitý je príbeh, námet a potom jeho spracovanie. Spôsob podania, spôsob vloženia sa autorky do samotnej knižky. Neviem to pomenovať presne, to rozhodovanie áno/nie niekedy neviem logicky vyargumentovať. Evitovky vyberám veľmi pocitovo.

A aké rukopisy vyradíš po troch prečítaných stranách?

Keď na prvých troch stranách niekto havaruje, zistí, že má neverného partnera, že mama je nevyliečiteľne chorá a lekár, ktorý ju ošetruje, je veľký fešák s krásnymi modrými očami, ďalej nečítam…

Mimochodom, listuješ si niekedy vo svojich starých knihách? A hovoríš si, aké je to skvelé alebo by si to dnes už napísala inak?

Ale listujem, isteže. Niektoré sa mi páčia veľmi, pri iných trochu krčím čelo, možno by som ich dnes naozaj napísala inak. Vždy sa ti do riadkov pretaví tvoja vlastná životná situácia, tvoje postoje, názory. A ako zreješ, príde ti to vlastné presvedčenie spred piatich rokov trochu úsmevné…

Otázky čitateliek

Ktorú zo svojich kníh máš najradšej a prečo? A máš v pláne nejakú ďalšiu?

Vždy mám najradšej tú poslednú, lebo jej mám plnú hlavu. V pláne mám knižku Maj ma rád, ktorá sa už pomaličky aj rodí.

Moja suseda má výborný námet na knižku, chcela by som sa preto v jej mene opýtať, či je možné poslať ho na posúdenie. Či by bol vhodný na spracovanie. Je možná takáto spolupráca?

Áno, určite. Stačí námet poslať na evita@evitapress.sk a ak sa nám bude páčiť, určite sme ochotní a schopní na ňom pracovať.

Už sa vám stalo, že sa niektorá kniha z Evitapressu nepredávala tak, ako by mala?

Stalo sa, že predaj nebol taký, ako sme očakávali, isteže. Ale to sa stáva.

Možno je to nemiestne a drzé a ak ste písali Vzťahovú níž ako fikciu, tak táto otázka nemá zmysel, ale kto je otcom dvojičiek?

Bola to len fikcia.

Budete účinkovať v nejakej zábavnej relácii typu Adela show alebo Sedem, s.r.o.?

V blízkej budúcnosti určite nie.

Nechceli by ste sa niekedy vrátiť do rádia?

Rádio patrilo do môjho života dvanásť rokov, je to uzavretá kapitola, na ktorú veľmi rada spomínam, ale už by som sa k tej práci nechcela vrátiť.

Podľa čoho vyberáte námety na knihy? Ako viete, že táto alebo iná kniha bude hitom?

Podľa jednoduchej intuície – či sa mi páči, alebo nie. Nikdy neviem, či bude kniha hitom, len sa snažím odhadnúť, či sa bude slovenským ženám páčiť, či je im príbeh blízky a či je dobre spracovaný.

Najnovšiu knihu Evy Urbaníkovej Za facku si môžete objednať v našom internetovom obchodeEvitastore.

Presne tak nazvala svoju prvú knihu žena skrytá za umeleckým menom Ester Anaswah. Presne v takomto prostredí sa odohráva príbeh jej hlavnej hrdinky Etely.

Aj príbeh knižky Imidž šelmy, podobne ako je to prakticky so všetkými Evitovkami, vychádza z reálnych udalostí a zo skutočných postáv. Existuje niekde prototyp hlavnej hrdinky Etely?

Samozrejme, že existuje! Etela bola dlhé roky mojou susedkou a kamarátkou. Často chodievala ku mne po rady alebo iba tak, vyžalovať sa, či, naopak, pochváliť, ktorý klient sa do nej zase zamiloval – imidž šelmy fungoval dokonale.

Ja som Etelu, podobne ako jej kolegyňa Soňa v príbehu, od tejto práce spočiatku odhovárala. Nejako mi k nej nesedela, ona bola vždy taká moralistka. Ale čím viac sme sa zhovárali, tým viac som Etele rozumela, už sa mi tá práca nezdala ponižujúca, nedôstojná, ale začala som ju vnímať ako zaujímavú skúsenosť, niekedy dokonca až zábavnú.

Prečo ste sa rozhodli spracovať práve jej príbeh? Čím vás nadchol?

Keď sa na prvých priečkach knižných rebríčkov začali objavovať všelijaké tie odtiene sivej, vyňuchala som príležitosť. Už vtedy, keď mi Etela rozprávala o svojom živote, vyhrážala som sa jej so smiechom, že raz o tom napíšem sexi román. No a teraz prišiel ten správny čas, teraz sex fičí v každom dobrom románe . Navyše, v mojom príbehu je sex poňatý celkom inak. Nadchla ma originalita námetu.

Ako práca na knižke vyzerala? Pokúsili ste sa naozaj zachytiť osud jednej konkrétnej hrdinky alebo tvorí len zlomok príbehu, ktorý je väčšinou fikciou?

Keďže s Etelou už nie sme susedky a ona je teraz veľmi zaneprázdnená úspešná žena, pri písaní knihy som si musela vystačiť so spomienkami na naše rozhovory a sem-tam si pomôcť aj fantáziou. Keď som od nej žiadala súhlas, povedala iba: „Ester, napíš tú šelmu poriadne, nech sa za ňu nehanbím!“ Tak dúfam, že sa mi to podarilo.

Ako dlho ste na knižke pracovali?

Písala som denne osem až dvanásť hodín, keďže som momentálne nezamestnaná, mohla som si to dovoliť. V porovnaní s mojím prvým rukopisom, ktorý som tvorila dva roky, tento druhý o Etele bol oproti tomu malina. Navyše sa Evite zapáčil. Písal sa mi ľahko a rýchlo. Asi preto, že už som bola rozpísaná.

Naštudovali ste si systém práce audiotexových spoločností? To, ako o nej píšete v knihe, je autentické?

Tam niet čo študovať, systém je veľmi jednoduchý, presne taký, ako o ňom píšem aj v knihe. Etela mi o tej práci rozprávala ozaj podrobne, takže takmer všetko je autentické. Akurát som na niektorých miestach, ktoré sa mi zdali príliš fádne, trocha preháňala. Napríklad, to prostredie esemeschatu nebolo až také hrozné, ako ho opisujem.

A, samozrejme, kvôli anonymite som musela zmeniť identitu osôb a reálie.

Narábať s takým množstvom „sexistických“ tém v texte bola asi celkom slušná výzva! Pomáhal vám niekto doplniť si slovnú zásobu?

So slovnou zásobou som nemala žiadny problém, stačilo počúvať Etelu. Niekoľkokrát som ju dokonca bola aj navštíviť, takže som všetko videla na vlastné oči a počula na vlastné uši. Navyše, v téme sexu nie som žiadna začiatočníčka, kedysi som spolupracovala s prestížnym pánskym magazínom Playboy.

Čo sa týka „sexistických“ tém, nie sú v románe to najpodstatnejšie. Viac som sa sústredila na vykreslenie Etely a jej pocitov, na to, že často odsudzujeme niečo, o čom nič nevieme. Navyše, téma esemeschatu je iba v prvej polovici knihy, druhá časť je o Eteliných vzťahoch. Prekvapivých vzťahoch!

Vravím, že je to román o sexe bez sexu. Sex je v tomto príbehu zväčša iba ilúziou a aj tie ilúzie som dávkovala opatrne. Nechcela som prekročiť istú hranicu vkusu, napriek tomu sa nedalo vyhnúť napríklad vulgárnym výrazom, aby bola zachovaná autenticita.

Mali ste počas písania niekoho, na kom ste si hotový text „testovali“?

Nie, netestovala. Reakcie mnohých čitateľov som si overila na prvom rukopise (bol uverejnený na internete) a zväčša boli pozitívne, to mi stačilo.

Čo bolo spúšťačom toho, že ste sa pustili do písania Imidžu šelmy?

Mám za sebou dlhoročnú publikačnú činnosť, redigovala som časopis, robila korektúry, bola vedúcou kníhkupectva, takže môj vzťah k písmenkám je ozaj úprimný. Doteraz to boli iba krátke, výstižné a pokiaľ sa podarilo, aj vtipné texty. Na román som si nikdy nenašla čas. Až pred tromi rokmi, keď som mala úraz a následne more voľného času, povedala som si, že prišiel ten správny čas napísať aj čosi dlhšie. Prepnúť z krátkeho výstižného štýlu do rozprávačského však nebolo vôbec také jednoduché, ako som si myslela. Nie som totiž typ „ukecanej“ baby, ktorá dá na papier všetko, čo jej slina prinesie, o každej vete uvažujem.

Kto by si mal Imidž šelmy prečítať? Komu by ste ju odporučili?

Všetci od osemnásť rokov . Myslím, že kniha má potenciál zaujať nielen ženy, ale aj mužov. Každý si v nej niečo nájde, dokonca aj nepriatelia sexu v literatúre, ktorí si zrejme pomyslia, že ide o ďalší román, kde sa to hemží súložami, ale to nie je pravda. Sex je tu znázornený len v malých dávkach, navyše netradične a s humorom. V príbehu prevažuje láska a vzťahy, ktoré sú rovnako netradičné ako napokon celý román.

Prečo ste sa rozhodli vydať knihu pod pseudonymom?

Z toho istého dôvodu ako všetci autori, ktorí chcú zostať v anonymite. Ale najmä preto, že to bola Etelina podmienka – absolútna diskrétnosť. Predsa len, ešte aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí túto prácu odsudzujú a Etela v súčasnosti zastáva zodpovednú funkciu v politike. A smeje sa, že vďaka esemeschatu spoznala mužov tak dokonale, že ju už žiadny neoklame. Ani v súkromí, ani v politike.

Knihu Imidž šelmy od Ester Anaswah si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

Poznáte ešte nejakú mladučkú slovenskú spisovateľku s takýmito chvályhodnými sklonmi?

My v Evitapresse nie.

A preto si Ivanku rozmaznávame.

Od vydania tvojej prvej knihy ubehol rok, no v živote niekoho, kto je ešte pod zákonom, je to dosť. Poznať to aj na tvojich rukopisoch. Squelé babenky riešili vzťahy medzi pätnásťročnými kamarátkami, novinka Až keď bude mama triezva je viac o vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. Je to aj výsledok toho, že sama si už viac žena ako dieťa? Cítiš za ten rok posun vo svojom pohľade na ľudí, vzťahy, život a svet samotný?

Ťažká otázka hneď na začiatok.

Cítim sa teraz ako také celkom vyspelé dieťa, s vlastnými názormi a argumentmi, za ktoré sa budem aj biť. Veď pre mojich rodičov a moju starú mamu budem dieťa stále, aj keď budem mať tridsať rokov. Ale áno, cítim aspoň maličký posun vo svojom živote. Tento rok idem maturovať, takže riešim už aj to, čo bude ďalej, to ma pred rokom vôbec nezaujímalo, mám iný pohľad na množstvo vecí a snažím sa správať viac dospelo, keď už som v lete mala tých osemnásť. Či sa mi to darí, o tom by ste mali spraviť rozhovor s mojou mamou.

Kde si objavila námet na novú knihu? Je len virtuálny alebo poznáš podobný prípad zo svojho okolia?

Námet je len virtuálny, našťastie. Žiadny podobný prípad zo svojho okolia nepoznám a dúfam, že ani poznať nikdy nebudem.

Všetko sa zrodilo asi vtedy, keď som na jednej akcii videla strašne opitú ženskú. Neviem, kto to bol, nepoznala som ju. Vystrájala tam, strašne kričala, smiala sa a snažila sa byť nesmierne vtipná. Lenže bolo to naopak – bola trápna a pohľad na ňu mi bol nepríjemný. Vtedy som sa zamyslela, ako by som riešila tento problém ako jej dcéra. Povedala som si, že práve o alkoholizme bude moja nová kniha.

Ako sa ti písalo, keď zo svojho bezprostredného okolia tento problém nepoznáš?

Nenaštudovala som si žiadnu odbornú literatúru ani som nevyhľadávala na internete diskusie, aký postoj majú deti k alkoholizmu svojich rodičov. Jasné, že niekedy sa stretávam s ľuďmi, ktorí nie sú práve najtriezvejší. Či už v baroch, alebo na diskotékach, všímala som si ich správanie, reči, výstupy. Snažila som sa predstaviť si, aké to pre dieťa musí byť, keď sa dennodenne trápi s tým, že rodič príde domov opitý. Potom som to dala prečítať spolužiačke Evke, či moje vety a myšlienky znejú dôveryhodne. A zneli.

Čo na výber témy povedala tvoja rodina a hlavne tvoja mama? Asi sa bude musieť pripraviť na otázky, či je kniha o nej.

Rodina bola prekvapená, akú tému som si vybrala. Zabávali sa na tom, či mi mama bola inšpiráciou, a že si u nej nikdy nevšimli náznaky alkoholizmu. Mama pár dní po tom, ako som jej oznámila, že budem mať aj druhú knihu, nespala. Chcela si môj rukopis okamžite prečítať, ale povedala som jej, že z počítača sa nič čítať nebude. Musí si teda počkať na tlačenú podobu. Knihu bude čítať, až keď jej dám výtlačok.

Mama si podľa mňa ťažkú hlavu z rečí okolia robiť nebude. Ona nie je taká, názor iných ju príliš nezaujíma. Moja téma bola pre ňu len prvotný šok, teraz sa na nej skôr zabáva a robí si vtipy na svoju adresu.

Mala si po vydaní prvej knihy známych, spolužiakov, pedagógov, ktorí ti pri písaní novej chceli „dobre radiť“?

Moji učitelia v škole nevedeli, že píšem novú knihu. Nehovorila som im o tom, všetko sa dozvedeli až vtedy, keď už bolo isté, že nová knižka vyjde. Čo sa týka „dobrého radenia“, stavila som na spolužiačku Evku a sestru Barboru. Ony mi radili aj pri prvej, aj pri druhej knižke.

Takých, čo by mi chceli radiť, je veľa. Ako sa hovorí, po vojne je každý generál. Keď som už knihu písala a povedala som pár ľuďom, o čom bude, každý niečo okomentoval a mal chuť celé mi to prekrútiť na inú podobu. Povedala som im, veď si otvorte v počítači word a píšte! Uvidíte, aké to je, a môžete plne realizovať svoje námety, nie robiť to cezo mňa.

Píšem to, čo chcem písať ja, nie iní. Odvtedy sú ticho a word si na písanie knižky ešte asi neotvorili.

Máš dve vlastné knižky ešte pred maturitou! Budeš to mať pri maturovaní zo slovenského jazyka jednoduchšie ako ostatní?

Hm, nemyslím si.

Možno to budem mať práveže zložitejšie, pretože profesori možno budú odo mňa očakávať, že literatúru určite zbožňujem a mám v nej omnoho lepší prehľad ako moji spolužiaci. Neviem, ťažko odpovedať. Potom vám dám určite vedieť, ako moja maturita zo slovenského jazyka dopadla.

Ale keby som si náhodou vytiahla tému Súčasní slovenskí autori, bolo by to vtipné.

Ako dlho tvoja nová kniha vznikala? Dalo sa písanie skombinovať so štúdiom vo štvrtom ročníku na gymnáziu?

Pravdupovediac, svoju druhú knihu som začala písať ešte v júni minulého roka, keď som bola tretiačka na gymnáziu, a potom som písala celé leto. Čiže najviac práce som stihla cez letné prázdniny. Cez školský rok som si knihu už len párkrát prečítala, pozmenila malé detaily a odoslala do vydavateľstva.

Bolo to ťažké, školu som nechcela zanedbávať, tak som tvorila hlavne vtedy, keď som práve nemala veľa učenia, alebo po večeroch, keď som už všetko do školy vedela.

Už pri Squelých babenkách si v rozhovore spomínala, že bez ohľadu na ich úspech sa neplánuješ venovať písaniu profesionálne. Stále to platí?

Asi áno. Písanie beriem ako koníček, zatiaľ si neviem predstaviť, že by som to mala robiť ako svoju prácu. Pri písaní oddychujem a zatiaľ sa mi to takto páči. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Ešte stále nemám podanú prihlášku na vysokú školu.

Čo čítaš teraz, keď práve nepíšeš?

Nedávno mi priateľ doniesol novú knižku od Evity Urbaníkovej Za facku, ešte mi z nej zostalo pár strán.

Stále si rada prečítam Coelha a v neposlednom rade najčastejšie teraz čítam hlavne maturitné témy zo slovenčiny.

Hľadáš už aj námet na ďalšiu knižku?

No, dá sa povedať, že aj áno. Niečo sa mi už v mysli pomaličky črtá, ale písať začnem asi až po maturite.

Pre istotu.

Aby som si, nedajbože, nevyčítala, ak by som pre písanie zmaturovala na zlé známky.

Knihu Až keď bude mama triezva od Ivany Furelovej si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

Pred piatimi rokmi vyšla jeho prvá kniha Po stopách konfliktov, román s oveľa optimistickejším názvom Smiech delfína vám prináša vydavateľstvo Evitapress.

Kniha vychádza na Slovensku a, samozrejme, v slovenčine, no na Slovensku nevznikla. Kde ty teraz žiješ?

Momentálne som v Redwood City v Kalifornii, čo je medzi San Franciscom a známym Silicon Valley. Moja žena dostala dvojročný fellowship na Stafordovej univerzite, ktorá patrí medzi najlepšie na svete, a to sa neodmieta. Preto sme sa sem presťahovali v lete z Washingtonu. Do USA som prišiel koncom roku 2003, lebo moja manželka v tom čase študovala právo na Michiganskej univerzite. Dohodli sme sa, že najprv skúsime žiť v Spojených štátoch, a potom sa uvidí.

Čím sa v Amerike živíš ty?

Som stále novinár a dokumentarista. Na Slovensku pravidelne prispievam i do Slovenského rozhlasu, robím však aj pre iné médiá mimo našej republiky, najčastejšie z Česka. V Kalifornii som tiež začal trénovať plávanie, čo je môj koníček. Prevzal som detský oddiel s názvom Železní žraloci. Názov sa mi od začiatku nepozdával, no keď som ich videl prvýkrát v akcii, pochopil som, prečo majú prívlastok „železní“.

Svoju prvú knihu Po stopách konfliktov si vydal pred piatimi rokmi. Prečo si sa rozhodol pustiť s takým časovým odstupom do ďalšej?

Keď sa mi narodila prvá dcéra, tak som manželke sľúbil, že prestanem cestovať do nebezpečných krajín a zostanem doma „na peci“. Predtým sa stávalo, že som väčšinu roka strávil na cestách. Môj rekord je tuším sedem z dvanástich mesiacov mimo domu. Točili sme dokumenty v Konžskej demokratickej republike, Libérii, Iraku, Afganistane, Sierre Leone, teda v krajinách, ktoré nie sú bezpečné a bežný turista sa tam nedostane. Druhá kniha tak bola pre mňa vlastne terapiou, ktorá mi nahrádzala dobrodružstvá a pomáhala vyrovnať sa so stereotypom poctivého otca.

Takže sa asi knižky Po stopách konfliktov a Smiech delfína dosť líšia…

Rozdiely medzi nimi sú naozaj veľké. Po stopách konfliktov je zbierka mojich zážitkov z vojnových zón. Písaná je v prvej osobe a zachytáva skutočné udalosti. V mnohých prípadoch ide o umelecké reportáže. Smiech delfína je dobrodružný román s kriminálnou zápletkou a s komickými črtami.

Čo majú obe knihy spoločné, sú niektoré miesta, kde sa dej odohráva. To znamená Monrovia a Harper v Libérii. Ukradol som aj postavu Thomasa zo slepeckého ústavu, ktorého opisujem aj v prvom diele. Afganistan a frontová línia pri Kišeme sú tiež zachytené v oboch dielach.

Smiech delfína je vlastne veľmi vtipný príbeh s veľmi vážnym pozadím. Aký bol tvoj zámer, keď si sa do jeho písania púšťal?

Zámer je jasný – chcem, aby to dielo zaujalo čitateľa. Vytrhlo ho zo stereotypného života a zároveň ho pobavilo. Nie je to Dostojevskij, je to taká „chuťovka“.

Zaplnil si ho postavami z celého sveta. Okrem slovenských „hrdinov“ sú tam aj americkí milionári, libérijské ženy, skoro karikatúry afrických diktátorov… Majú niekde svoje žijúce prototypy alebo je to všetko len fikcia?

Je to taký mix. Sú tam skutočné postavy, zmixované a aj vymyslené.

Pomohli ti aj v tomto prípade skúsenosti novinára, ktorý sa dlho pohyboval na miestach skutočných vojnových konfliktov?

Veľmi. Poznal som okolnosti a takisto miesta, kde sa dej odohráva. Nie je tam miesto, ktoré by som nenavštívil. Zrúcanina na kopci nad Harperom, ktorú v Smiechu delfína opisujem, je miesto, kde som stál s kamerou a rozmýšľal, že niekto by tu mal vybudovať „turistický raj“. Jednoducho nádhera. Zlaté, doďaleka sa ťahajúce pláže a nádherný prales. Raz sa tam vrátim!

Smiech delfína sa veľmi ťažko definuje niekoľkými slovami. Nie je to tak celkom cestopis, ani vojnové spravodajstvo, ani klasický román, a už vôbec nie romantický príbeh. Práve to prinútilo Evitu vymyslieť novú knižnú edíciu Chuťovky. Komu by si svoju knihu odporučil ty sám?

Je to dobrodružný román s kriminálnou zápletkou a s komickými črtami. Odporučil by som ho každému, kto sa chce odreagovať, zasmiať sa a zasnívať si. Neriešim v ňom psychológiu postáv. Moji hrdinovia sa dostanú do víru udalostí, ktorý ich ťahá na dno, a oni nemajú nad ním kontrolu. Jediné, čo chcú, je prežiť.

Zdá sa vám váš život tak troška nudný? Tak potom je pre vás Smiech delfína tá správna kniha!

Prídeš ju niekedy v najbližšom čase podpisovať na Slovensko?

Zatiaľ nemám konkrétny plán, ale určite na „rodnú hrudu“ dorazím. Slovensko je môj domov, mám tu úžasnú rodinu a priateľov.

Plánuješ písať aj v budúcnosti? A v kratších intervaloch ako doteraz?

Otázka znie, či bude o moje písanie záujem. Do šuplíka ma písať nebaví. Problém je, že moje diela zapadajú do kategórie „neprebádané územie“. Nikto nič podobné u nás nevydal. To platilo svojho času o knihe Po stopách konfliktov a to je pravda aj o diele Smiech delfína. Uvidíme, čo na to povie slovenský čitateľ, a ja sa podľa toho zariadim.

Knihu Smiech delfína od Martina Rajeca si môžete objednať v našom internetovom obchodeEvitastore.