Rovnaký je aj Filip, ktorému sa spočiatku „banálny“ mimomanželský vzťah vymkne spod kontroly. Ale naozaj veľmi nebanálne! Dokáže vrátiť svoj život do normálnych koľají alebo sú sukničkári jednoducho nenapraviteľní?
Odpoveď na túto otázku nájdete v knihe Sukničkár, ktorú vydávame 23. mája 2013.

Ukážka z knihy

Mám to ťažké, ľutoval som sám seba.
Ako každý správny chlap, ktorý ostane vo svojej duši do smrti malým chlapcom, som sa rád ľutoval.
Ja!
Osobne!
Kto by to už urobil lepšie?
Kto by poľutoval neverného chlapa? Nikto.
Kedysi som tieto situácie zvládal ľavou zadnou. Dnes mi komplikácie typu príde neohlásene tvoja dcéra dávajú máličko zabrať. Znervózniem a zneistiem. Privodím si stres a potia sa mi ruky. Vyšiel som z kuchyne a zamieril si to do svojho obľúbeného kresla v obývačke. Pohodlne som sa usadil a vyložil si nohy na konferenčný stolík. Povaľovalo sa na ňom posledné dvojčíslo Záhradkára. Obľúbený časopis mojej ženy.
Hana už najmenej desať rokov neodoberala Vouge, Harper Bazar alebo aspoň Evu. Predplácala si Záhradkára, Praktickú ženu či Pletieme a háčkujeme.
Hrôza!
Zapol som telku. Dávali akýsi dokument o srdcovocievnych ochoreniach. Okamžite som prepol na športový kanál.
Liga majstrov. To je ono!
Ako dlho som nehral futbal? Premýšľal som potichu. Dobrých desať rokov. V poslednom čase som vôbec nešportoval. Prestal som behávať, hrať squash, florbal. Už viac ako desať rokov ignorujem akýkoľvek aktívny pohyb. Žijem konzumný, zdravie ohrozujúci pasívny život bez pohybu.
Ak k pohybu nerátam sex.
Ráno sa zvalím do Sandry a celý deň sa v nej vozím. Keď z nej vystúpim, sedím. Alebo so svojimi klientmi v kancelárii, alebo na súde. Jediný môj aký-taký aktívny pohyb je sex. Pravidelný sex s Laurou a nepravidelný s mojou zákonitou. Ak by som mal byť k sebe úprimný, tak aj pri sexe s Laurou sa hýbem minimálne.
Je to dračica!
Vrtká ako úhor a náruživejšia, ako bola Hana zamladi.
Atlétka v posteli! Artistka v tých najbizarnejších polohách, aké sa nedostali ani do Kámasútry.
Nemusím sa namáhať, nemusím nič. Laura to robí so mnou aj za mňa.
Spomienka na Lauru mi vyčarila na tvári úsmev.
Dnes nebude.
Škoda.
Dnes príde moja staršia dcéra Sisa aj s tým svojím Mumajom. Jej priateľa volám už štyri roky Mumaj. Presne toľko, koľko sa s ním Sisa vláči. Býva s ním v malom bytíku s miniatúrnym kuchynským pultom. Bez balkóna. Bez umývačky riadu a bez chladničky. Veď načo by im aj všetky tie veci boli. Najesť sa chodia pravidelne k nám. Hlavne, že polovicu toho ich hniezdočka zaberá posteľ.
Posteľ!
Pri spomienke na Laurino letisko dvestokrát dvesto centimetrov som sa neubránil vzdychu. Asi som zavzdychal hlasno, lebo vzápätí som musel odpovedať na otázku.
„Zase platničky?“ Hana na mňa upierala starostlivý pohľad. Ruky, na ktorých mala záhradné rukavice, držala mierne od tela a tepláky mala vyhrnuté nad kolená.
Prikývol som.
„Chudáčik môj,“ zapišťala ako gumová hračka a objala ma.
Zacítil som vôňu dusíkatého hnojiva, ktorá mi udrela rovno do nosa.
„Hnojím tuje, aby rýchlejšie rástli. Ten úchylák od susedov neustále zíza do našej záhrady, keď sa opaľujem hore bez,“ povolila maštaľné objatie a stiahla si rukavice.
Ženy tesne pred päťdesiatkou by sa už nemali ukazovať hore bez. U obvodného lekára, na mamografii. Tam je priestor na šokovanie okolia. Tam sa to očakáva.
Tam už nevystrašia nikoho.
Tam už videli aj nemožné.
Moje úvahy ma pobavili natoľko, že som sa neubránil úsmevu.
Laura by, naopak, mala chodiť iba nahá. Alebo aspoň bez podprsenky. Všade. Na prednášky, so smeťami ku kontajnerom, na schôdzu nájomníkov bytov. Jej pevné trojky ma dostali, hneď ako som ju vyzliekol a náruživo ich bozkával na každom centimetri.
Pri myšlienke na jej kozy sa mi z hrdla vydral tichý ston.
„Musíš s tými platničkami už niečo robiť, Filip. Mal by si zájsť k doktorovi. Nech ťa pošle na liečenie. Muži v tvojom veku už chodia na liečenie. To je nutnosť. To nie je hanba. Oddýchneš si, zrelaxuješ a napravia ti tú tvoju boľavú chrbticu,“ mudrovala Hana.
Vo dverách našej obývačky sa objavil Sisin Mumaj. Vošiel ako prvý a znova neprekvapil.
Ani nesklamal. Vošiel bez pozdravu, čo patrilo medzi jeho železné zvyky.
„Ahoj, ocino,“ za ním už podupkávala Sisa.
Odzdravil som dcére a vstal z kresla.
Mumaj mi podal ruku a riadne ňou zatriasol. Tri zlaté prstene sa mi vryli do dlane.
Chumaj!

Knihu Sukničkár od Karin Krausovej si môžete objednať v našom internetovom obchode Evitastore. Nájdete v ňom aj jej predchádzajúce knihy Márnivá sezóna, Vesmír je ženatý a Prachy pani Schwarzovej.

Máte radi „klasiku“? Pokojne plynúci príbeh odohrávajúci sa v čase rozpadu Rakúsko-Uhorska, napísaný na dnešné pomery netradičným retro-jazykom? V tom prípade si nenechajte ujsť Hankinu najnovšiu knihu Slúžka.

Ak chcete  navyše vedieť ako si vyberá témy, ako sa rodia jej knižky a prečo jej nerobí problém kombinovať písanie s materskými povinnosťami, prečítajte si aktuálny rozhovor s ňou. Toto dievča používa naskutku netradičné „lasicovské“ postupy!

Tvoja predchádzajúca kniha Diagnóza: rodina vyšla len v septembri 2012, o polroka aj čosi je hotová ďalšia. Tempo písania máš na mamu na materskej vražedné. Ideu na Slúžku si teda mala už pripravenú?

Diagnózu: rodina som ešte len písala a už som vedela, aká bude ďalšia téma a rovno som začala na ňu aj hľadať materiál. Námet vznikol asi pred jeden a pol rokom – ten príbeh som, samozrejme, dávno poznala, keďže hlavná hrdinka je inšpirovaná bývalou pestúnkou mojej mamy, ale v istom okamihu som si uvedomila, že treba zachytiť aj pre vlastnú potrebu aj pre budúce generácie osudy slovenských dievčat, ktoré nikdy nepoznali veľa lásky, museli sa celý život starať samé o seba a predsa mali v sebe hlbokú pokoru, skromnosť a dôveru v svoj osud.

Slúžku asi mnohí označia za troch netypickú Evitkovku, ale „pravidlo“, že základ príbehu je reálny, teda zostalo zachované…

Ani predchádzajúca kniha asi nebola „typická“ Evitovka, mne sa však veľmi páči formát tejto edície, zdá sa mi príjemný. Tento krát ale naozaj prototyp hrdinky jestvoval, ide o bývalú pestúnku mojej mamy, istú „tetu Anku“, ktorá sa narodila v roku 1895 ako nemanželské dieťa a ako dvanásťročná išla slúžiť do grófskej rodiny ďaleko od miesta svojho narodenia. Dnes si to už ani nevieme predstaviť, keď aj dvadsaťročné ženy berieme často ako deti, aké to vtedy muselo byť. V každom prípade, teta Anka si nemohla dovoliť ten luxus, ktorý my poznáme: luxus sa sťažovať.

Slúžka je teda jej príbeh?

V knihe hovorí mojimi slovami, že dnešní ľudia veľmi chcú všetko poznať, odhaliť všetky tajomstvá. Myslím, že by sme v tomto zmysle mohli dodržať jedno tajomstvo – čo je v knižke skutočnosť a kde sa už začína moja umelecká činnosť.

Čo ťa na príbehu odohrávajúcom sa pred storočím zaujalo?

Zaujímavých je tam viacero elementov. Príbeh som zasadila do prostredia Viedne, vtedajšieho hlavného mesta našej monarchie. To obdobie je vo Viedni extrémne umelecky plodné a historicky zaujímavé aj z politického kontextu. Ďalej som sa pýtala samej seba, čo robili všetky tieto slúžky, ktoré prišli slúžiť do Viedne, keď sa monarchia rozpadla? Ako vnímali to oddelenie, keď sa zrazu ocitli zo dňa na deň vlastne v cudzine? A tiež bolo z môjho hľadiska dôležité zachytiť tie prejavy pokory a skromnosti, ten život bez nárokov a potrieb, to presvedčenie, že život je len toto, len moja služba, nič viac mi neprináleží. A pritom všetkom tá viera v Boha, dôvera v svoj osud. (Aj keď teda v knihe práve o tomto hrdinka v posledný deň svojho života pochybuje.)

Povedala ti niečo teta Anka aj osobne?

Nositeľka príbehu zomrela v roku 1986 na mozgovú porážku, našli ju vonku v snehu, nahú, pri bráničke jej domčeka. Ja som vtedy mala päť rokov a na túto udalosť si spomínam len matne.

Okrem zvláštneho príbehu si si zvolila aj zvláštny literárny jazyk, úplne iný, než pri predchádzajúcich dvoch knihách. Vďačíš za to tvojmu vzdelaniu, že môžeš vlastne každú knihu napísať iným jazykom? (Hanka vyštudovala komparatívnu literatúru – pozn. red.) Musela si inak „premýšľať“, aby si mohla celý príbeh vytvoriť v tomto retroštýle?

Chcela som použiť jazyk, ktorý by vyjadroval historickú dobu, ale zároveň bol moderný, hrubý a nežný a sexuálny akousi potlačovanou sexualitou. Spomínala som si tiež, ako sa vyjadrovala už moja nebohá babinka, ktorá v sebe niesla obrovskú vyrovnanosť a pokoru voči životu. A inšpirovala som sa zľahka stavbou textu iných diel, napríklad Milencom od M. Durasovej. Neviem, či k tomu treba vzdelanie, možno sčítanosť, istú odvahu a veľa trpezlivosti pri prepisovaní. Ten prvý pôvodný text, ktorý som napísala, bol v úplne inom štýle, ale ten nesedel.

Tak ako si čitateľa v knihe Pravdivý príbeh lži povodila po Paríži, tak ho v Slúžke vezmeš do Viedne. Aj tú dôverne poznáš?

Vo Viedni som prežila vyše desať rokov, poznám ju veľmi dobre a veľmi dobre poznám aj historický a kultúrny kontext. Mosty, parky a tak ďalej – tie mám dôverne v hlave a len som si na ne spomínala, to bola výhoda a aj dôvod, prečo sa príbeh odohráva vo Viedni. Napríklad dom, ktorý je dejiskom príbehu, naozaj jestvuje – ja sama som v ňom krátku dobu ako dieťa bývala.

Ale viackrát som musela ísť do Viedne kvôli historickým knihám o vtedajších slúžkach, napríklad som si musela požičať zopár vedeckých prác z tamojšej univerzitnej knižnice, ktoré mapovali život slúžok tej doby. A tiež som tam dvakrát išla na návštevu do istej šľachtickej rodiny, ktorú poznám, aby som načerpala inšpiráciu a pár faktov.

Z knižky poznať, že si si dala záležať aj na historických faktoch.

Áno, je to tak. Hoci často som zámerne veci pozmenila, naproti historickej „pravde“, lebo mám pocit, že keď ľudia spomínajú, tak často poprekrúcajú veci, vedome či nevedome, poposúvajú dátumy, nespomínajú si presne na dôvody všetkých udalostí, vytvárajú si vlastný svet, vlastnú pravdu, ich spomienky sa stávajú „históriou“.

Poznať z nej však aj to, že ťa očividne baví napísať každú knihu inak.

Mám pocit, že potreba odlišného štýlu vyplynie vždy zo samotnej témy. V zásade je tam vždy niečo zo mňa – aj humorné situácie, aj tragikomično a aj milostný príbeh. Veď ja som v podstate romantička.

Dobre vedieť. Takže tvoja ďalšia kniha bude romantická?

Nemyslím, že by mala byť priamo v štýle „ľúbi ma, neľúbi ma“, no vášne v nej musia byť! Vášne sú tým, čo zmieta našimi životmi. Tie sa mi vlastne páčili aj pri téme knihy Slúžka, lebo oni si emócie síce nemohli dovoliť, no v skutočnosti sú v každom človeku, pod povrchom.

Ty si stále na materskej s malou Ester, a pritom očividne v pohode píšeš jednu knihu za druhou. J Ako máš vymyslený režim dňa? Vlastne, aký to máš režim života??

Popravde, nemám rada, keď sa dnešní ľudia sťažujú na stres, na to že nestíhajú. Napríklad v Ankinej minulosti bola pracovná doba pre slúžky takmer nepretržitá, zvonili na ne bárskedy aj v noci, nepoznali nedele ani sviatky a dovolenky vtedy ešte neboli. Dievčatá boli vychovávané tak, že si nesmeli ani na chvíľu sadnúť a keď si sadli, napríklad keď prišla návšteva, tak museli popritom aspoň šiť, štopkať alebo vyšívať. Moja mama je týmto spôsobom tetou Ankou ešte vychovaná, takže keď minule vystúpila z lietadla po trinásťhodinovom lete z Taiwanu, kde bola vyslaná ako člen politickej delegácie, hneď sadla do auta a odšoférovala dvesto kilometrov na konferenciu niekde za Brnom, bez toho, aby si za štyridsaťosem hodín pospala viac než hodinu. Keď som jej povedala, nech sa nestresuje, oznámila mi, že stresoval sa jej otec, keď ho ako partizána chytili Nemci a viedli na popravu. Mama má šesťdesiatpäť rokov, ale tá výchova skrátka stále nepustí.

Niekedy sa oplatí na také veci pomyslieť, keď sa mi nechce alebo keď som lenivá.

Novú knihu Hany Lasicovej Slúžka si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore. Rovnako ako jej predchádzajúce knižky Pravdivý príbeh lži a Diagnóza: rodina.

Kurzy prežitia, kurzy zlaňovania, kurzy sebaobrany, kurzy ochrany dôležitých osôb, strelecké a taktické kurzy, kurzy narábania s pyrotechnikou. Áno, sú to väčšinou kurzy pre mužov, využívajú ich hlavne budúci vojaci či policajti. Mareka však môžu stretnúť aj ženy, a to počas špeciálneho kurzu sebaobrany.

„Trvá dva víkendové dni a záujemkyne sa na ňom naučia, ako sa reálne ubrániť v prípade, že na ne niekto zaútočí,“ hovorí. „Nie je to veľa, no našou úlohou nie je naučiť ženy boxovať, čo sa za taký krátky čas nedá, ani im vysvetliť, ako používať desiatky hmatov z bojových umení. Naučia sa možno štyri ťahy, ale efektívne a tak, že si ich budú v prípade potreby pamätať. Napríklad, ako reagovať, keď ich útočník zozadu chytí pod krk.“

Skúsenosť je vraj taká – ak chlap napadne ženu, očakáva, že bude akurát tak vrieskať a neefektívne metať rukami, nohami. V prípade, že nás naozaj zozadu niekto zovrie pod krkom, máme tendenciu mu ruku zo svojho krku odťahovať, čo nemá prakticky žiaden efekt. Oveľa užitočnejšie je pichnúť mu prstami do očí alebo trafiť podpätkom iné citlivé (mužské) miesto. „Tie ťahy opakujeme na kurze znovu a znovu a znovu, kým sa ženám úplne nezautomatizujú. V prípade útoku tak nebudú paralyzované strachom, ale dokážu sa naozaj brániť a aj ubrániť,“ dodáva Marek.

To isté platí aj pri tréningu narábania s pištoľou. „Ženy sa na rozdiel od mužov zbraní dosť boja. Aj ja mám pred nimi veľký rešpekt, pritom väčšina mužov považuje streľbu za vzrušujúci koníček, chodia na strelnicu, tešia sa z toho a predbiehajú sa v tom, kto mal viac zásahov čo najbližšie k desiatke. S použitím zbrane v prípade skutočného ohrozenia to však nemá nič spoločné. Tam nemáte čas dlho mieriť ‚do čierneho‘, musíte sa brániť. Čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. My učíme základy sebaobrany, ktoré môžu aj ženy reálne použiť.“

Súčasťou kurzu je aj časť venovaná prežitiu v lese. Ako vyzerá výcvik prežitia budúcich profesionálnych vojakov, sa môžete takisto dočítať v knihe Maverick, „civilisti“ ho majú, pochopiteľne, oveľa menej drastický.

„Lesa sa väčšinou bojíme, no v skutočnosti je ochrancom človeka,“ hovorí Marek. „Na to, aby sme v ňom bez ujmy na zdraví prežili napríklad aj v noci, stačí ho len rešpektovať. Vie poskytnúť dobré úkryty, my na kurzoch učíme, ako ich nájsť a ako použiť kamufláž, aby nás v nich nikto nenašiel. No a, samozrejme, ako nájsť sever a z lesa, v ktorom sme zablúdili, sa dostať von.“

Inštruktormi kurzov sebaobrany pre ženy sú skúsení bývalí profesionálni vojaci ako Marek Adamík, bývalí kukláči či exčlenovia Francúzskych légií.

Ak by ste niečo také chceli vyskúšať, viac informácií vám na vyžiadanie poskytnú TU: http://www.dssi.sk/kontakt/

Nuž a ak Marek Adamík práve nie je v plnom pracovnom nasadení na kurzoch, s veľkou radosťou trávi čas s manželkou a s prvorodeným synom Artemom. Desaťmesačný chlapček už s chuťou vyhľadáva a prehrýza káble a čoskoro bude chodiť. A hovoriť dvoma jazykmi! Mama Wanda s ním hovorí po slovensky, Marek, ktorý od ôsmich rokoch žil v Nemecku, s ním hovorí len po nemecky.

Otázkou je, či dokáže zvládnuť nielen množstvo otrockých pracovných povinností, ale aj stratu domova a svoje menejcenné postavenie v spoločnosti. Okrem toho na ňu ako na mnohé slúžky čakajú pokusy zvodcov z vyšších kruhov, ktorí sú ochotní sľúbiť hocičo, aby si mohli užiť s naivnými dievčatami túžiacimi po lepšom živote.

Nová kniha od autorky kníh Pravdivý príbeh lži a Diagnóza: rodina vychádza 9. mája 2013.

Ukážka z knihy:

Kišasonka sa unúvala až k nám, to bolo nezvyklé, inak sa nechávala prosiť, kým privolila na sprostredkovanie, teraz však prišla až hore na Reslu, namiesto aby sme ju prišli my prosiť k nej a ona nás nechala postávať v predizbe svojho domu.

„Anka, už si dosť stará na to, aby si rozmýšľala nad tým, čo bude.“

Citrony kišasonka hovorila cvendžiacim hlasom. Začala hovoriť ako prvá, to si pamätám, zatiaľ čo ja som len stála, stále len stála.

„Tvoja mamička má starosť o to, aby si si našla dobrú robotu.“

„Pasiem kravy.“

Bola to pravda, nie nezdvorilosť, pásavala som kravy celé leto. Slová vyleteli zo mňa, samy od seba, vytvorili val, ochranu, za ktorou som sa skryla. Dve ženy si vymenili pohľady: treba to vybaviť, čo sa dá robiť, je to nepríjemnosť, ale potom bude pokoj.

„Pozri, Anka,“ oslovila ma mamička. Oslovovala ma tak, bez úsmevu. Pritom sa rada smiala, mala veselú povahu, na vlasoch nosila vždy vyšívanú šatku, zaviazanú pod bradou do jednoduchého uzla, a spod nej sa smiala. Zdalo sa mi to veľmi pekné.

„Nemôžeš pásť kravy celý život. Treba, aby si sa podučila aj niečomu inému. Požiadala som tuto kišasonku, aby ti našla dobrú službu.“

„Počul som, že tvoja matka sa bude vydávať, Anka. Tak čo? Zatancujeme si spolu na veselici?“

To sú vety, ktoré som začula pred pár dňami v meste, predtým, než k nám prišla kišasonka, začula som ich, už ani neviem kde. Otázky. Spytuje sa Lacibáči, jeden z našich susedov, vysoký a dengľavý muž, zhrbený z toho, že celý život vysedáva na kozlíku voza. On je zbehnutý kňaz, chodil do seminára v Nitre a utiekol pre lásku k dievčaťu, pre lásku, čo sa dá robiť? Neskôr si ho vzal za ženu, to dievča, ale umrela pri pôrode, hneď pri prvom dieťati.

Bolo to pred pekárovým obchodom, teraz si spomínam, muselo to byť tam, lebo tam bol taký roh, výklenok, spoza ktorého nebolo vidieť na ulicu.

Myslím, že vtedy som prikývla, len tak prikývne to dieťa, bastard, len tak, bez rozmyslu, hoci o tom vydaji a o tancovačke počuje prvýkrát. Dovtedy mu ani na um nezišlo, ktovieprečo, že by sa jeho mamička mohla vydať. Vlastne nie, je tam dôvod, a tým dôvodom je on, mamičkin bastard, prespankina dcéra.

A je to zvláštne, ale v tom prvom okamihu ma novina, že sa to predsa len môže udiať, že ten vydaj sa môže udiať, že to je vlastne isté už natoľko, že ma susedia vyzývajú do tanca, ani veľmi neprekvapí. Až neskôr som sa dopočula, že sa to môže stať vtedy, keď je otras zo správy priveľký: myseľ ju odmietne, chráni sa, ako zem, ktorá pohltí baníkov a vydlabané cestičky. Vnútri sa celá uzavrie, hoci zvonka vyzerá všetko bežne, ako zvyčajne.

Lacibáči na mňa žmurkol, ale myslel tým niečo iné, nie žart, ale pochopenie, možno aj niečo viac.

„Budeš mať otca, čo na to povieš?“

Nič, na to nepoviem nič, nikdy na to nič nebudem môcť povedať. Neviem, dodnes neviem, aké je to, mať ho. Dlho som ani nevedela, kto ním je, tým pravým otcom, iní možno vedeli, Lacibáči vedel, no povedal mi to, až keď bola mamička mŕtva. Ale to bolo až neskôr.

A potom, vety, vety, vety, do nášho rozhovoru sa zamiešajú stíšené hlasy neďaleko stojacich nénik. Stoja za rohom, za tým výklenkom, takže ich nevidieť, preto viem, že to muselo byť práve tam, pred pekárovým obchodom.

„Trochu neskoro, ak sa mňa pýtate, ale lepšie neskoro ako nikdy.“

Hlas si to povie akoby len sám pre seba, no iný, ktorý sa smeje, už rozvíja: „Otecka! Ten už veru je oteckom. Vdovec so šiestimi deťmi. Ďakujem pekne! Ale veď kto iný by si zobral takú, ktorá s prvým možným…“

Lacibáči tiež začuje to šepkanie, blúznivé, ktoré sa šíri spoza výklenku, počuje ho dobre, lebo pokračuje svoje spovedanie hlučným hlasom, tak sa mi zdá, že náročky hlučným: „A zostaneš doma alebo pôjdeš niekam slúžiť, Anka?“

Ani na to nepoviem nič, nikdy na to nič nepoviem, veď čo aj môže povedať to dieťa, ešte ani nie dievča, na tú otázku, ktorú mu nikdy nepoložia naozaj, položí mu ju len sused, len on, a aj to len preto, aby prehlušil hlasy neďaleko stojacich nénik. Svadba, veselica, šesť detí, služba, to všetko už vyzerá ako samozrejmosť, a pritom ona, budúca slúžka, o ničom takom netuší, na také dačo ešte ani raz nepomyslela.

Prečo nepomyslela? Mala na to myslieť, bastardi majú myslieť na také veci.

Knihu Slúžka od Hany Lasicovej si môžete objednať cez náš internetový obchod Evitastore.

Ivka získala v kategórii beletria druhé miesto za knihu Squelé babenky. Napísala ju ešte ako 17-ročná a vydala v Evitapresse. Knižka hovorí o priateľstve dvoch tinedžeriek, kamarátok na život a na smrť, ktoré sa poznajú už “celú večnosť”. Sú spolu už od škôlkárskych čias, sedeli vedno aj v školských laviciach a tešia sa, že ich vzali aj na to isté gymnázium. Keď Miša odíde s rodičmi na prázdniny k moru, Kaja si nevie predstaviť, ako bez najlepšej kamošky vydrží celé dlhé dva týždne! Čas zabíja vysedávaním pri počítači a četovaním. Virtuálni kamaráti sa pre ňu stanú dôležitejší ako rodičia, učitelia, známky v škole aj ako dovtedy najlepšia kamarátka Miša. Kaja všetko zahodí za hlavu.

Ak chcete vedieť ako tento príbeh pokračuje ďalej, kúpte si Squelé babenky, knihu ocenenú aj v súťaži Kniha Oravy:-))) A určite vyskúšajte aj najnovšiu knihu Ivany Furjelovej Až keď bude mama triezva.

Odvtedy sa stalo tradíciou, že Evitovky recenzujú známi ľudia. Rukopis dostávajú dva-tri týždne predtým, než ide kniha do tlače, aby ho stihli prečítať. Akurát sa musia prispôsobiť tomu, že knižka ešte nemá tradičnú podobu, ale príbeh je „len“ vytlačený na pomerne veľkej kope papiera.

Zatiaľ sa nám celebrity nemíňajú, hoci sme prevažne orientovaní na ženy. Veď sa nám dokonca podarilo zaangažovať aj pár mužov!

A zatiaľ sa len raz stalo, že oslovený človek nám rukopis vrátil pomerne smutný, že je síce náš veľký fanúšik, ale príbeh je na neho príliš zložitý a nevie čo má o ňom napísaťJ

Naše knižky číta napríklad aj Robo Opatovský a jeho manželka Katka. Hlavne teda knihy od Evy Bacigalovej, ktorá je Robovou PR manažérkou. Takže sa majú navzájom celkom radi – ona má rada jeho hudbu, on jej knihy. Viac vám o spolupráci s Robom a ďalšími osobnosťami slovenskej populárnej hudby bude Eva B. postupne prezrádzať vo svojich pripravovaných blogoch…

Je jar, zapaľujú sa nám lýtka, tak sa chceme páčiť. Bláznivý balíček je o tom – krásne unikátne náhrdelníky spolu so štyrmi našimi knihami A teraz pozor! KAŽDÁ Z VÁS, KTORÁ SI OBJEDNÁ BLÁZNIVÝ BALÍČEK OD TEJTO CHVÍLE DO DESIATEJ HODINY ZAJTRA, BUDE V ŽREBOVANÍ O ROČNÉ PREDPLATNÉ NAŠICH KNIžIEK. Výherkyne budú tri   A ešte – do poznámky v objednávke pokojne napíšte, či máte záujem o strieborný, či o mosadzný náhrdelník

Aj potom to však môže mať dvojaký priebeh – niektorí sú takí „rozpísaní“ v práci, že na vlastnú knihu si nájdu čas len občas, a tá sa rodí pomaly a dlho. A potom sú tí druhí, „rozbehnutí“, čo sa po pracovnom čase len presunú od služobného počítača k domácemu a opäť sa pustia do svojho milovaného písania. J Jeden taký exemplár máme aj medzi našimi autorkami!

Už tretiu sezónu po sebe vydáva na jar v Evitapresse svoju novú knižku Monika Macháčková. K príbehom Stará som už bola a Všetko v poriadku pribudol v apríli 2013 najnovší Ozvem sa, keď budem šťastná.

Naozaj to vyzerá tak, že si nesmierne disciplinovaná – čo rok, to jedna tvoja nová kniha. Máš už vytvorený systém na to, ako si rozložiť sily a čas, aby si to stíhala?

Ako by som bola rada, keby som mohla odpovedať áno! Mojím systémom je nemať systém… Jediné, čo na mňa platí, je bič v podobe termínu od Evity. Stále mám pocit, že mám dosť času, a potom to vyzerá tak, že posledné týždne pred termínom odovzdania ma chytá mierna panika a posledné dni hotové šialenstvo a píšem celé noci, aby som to stihla.

Novinka Ozvem sa, keď budem šťastná ešte ani nevyšla, no našim čitateľkám sa nesmierne páčil jej názov. Čo sa za ním skrýva? To nevyzerá práve na šťastný príbeh.

Tak idem s pravdou von! Tento názov si nemôžem privlastniť, pretože som ho nevymyslela (a teda ma to štve, lebo je fakt dobrý J). Vymysleli ho zlaté baby vo vydavateľstve, ani neviem presne ktorá, či Evita, alebo Evka Bacigalová, ja som ho len odobrila. Príbeh je o mladej babe, ktorá má trochu iný život a verí, či skôr nahovára si, že všetko je tak, ako má byť. Lenže nie je… a ona pochopí, že s tým niečo musí urobiť.

Kde si objavila námet?

Objavil sa v mojej hlave. Vyfantazírovala som si ho pri každodennom cestovaní do práce. Nič z toho, čo je v príbehu zakomponované, sa v mojom okolí nestalo. Našťastie.

Veď práve. Asi by sme mali varovať vaše čitateľky, že v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma tvojimi knihami je novinka o dosť menej „romantická“. Prečo si sa rozhodla ísť aj do „vážnejších“ tém?

Je to tak, romantiky v nej veľa nie je.

Napísala som taký príbeh, na aký som práve mala chuť. Nechcem, aby sa moje knihy na seba podobali, chcem sa aj ako autorka stále niekam posúvať, podľa možnosti dopredu. J Písalo sa mi ako vždy, v tom nie je žiadny rozdiel. Napojím sa niekam hore a ono ti ide samo, len prsty ťukajú po klávesnici…

Čo hovorí na tvoje intenzívne písanie kníh manžel?  Nenabúrava to bežný chod domácnosti a plány na víkendy?

Manžel je nadšený a má zo mňa radosť. Teraz ho čaká prekvapenie, lebo tento rukopis si nestihol prečítať celý, rozhodol sa počkať na hotovú knižku. Moje písanie nenabúrava rodinné plány, my sme totiž taká čudná domácnosť. Nemáme klasické rodinné večery a spoločné víkendy, pretože môj muž je muzikant a pre neho je každý deň pracovný. Občas sa nestretneme aj týždeň, hoci obaja sme každý deň doma – lenže v iných časoch. Takže najviac píšem vtedy, keď on niekde muzicíruje.

Konzultuješ s manželom príbeh novej knižky, keď práve vzniká?

V tomto prípade nie. Prvé dva rukopisy čítal priebežne a komentoval, ale teraz to nestihol. Bol pracovne vyťažený a okrem toho nerád číta dlhšie texty v počítači. Takže som veľmi zvedavá, čo povie, keď si prečíta moju novinku.

Ďalšiu „známosť“ si našla v Evitapresse! Do tvojho života vďaka nemu vstúpila aj Táňa Čuperková.  Je to čisto babské kamarátstvo alebo spolu preberáte aj tvorbu knižiek?

S Tatianou som sa zoznámila na našej spoločnej autogramiáde pred rokom a bolo to priateľstvo na prvý „kuk“. Sme si dosť podobné, absolvovali sme spolu už aj niekoľko besied a hovorievame, že sme vytvorili kabaretné duo. J Preberáme spolu všetko, úúúúúplne všetko. Aj babské veci, aj knižky, aj život, aj prácu. A už sme zoznámili aj našich chlapov a tí si tiež rozumejú. Paráda, nie?

Vedia o tvojej vášni k písaniu kníh aj ľudia, s ktorými robievaš rozhovory?

Ako novinárka sa stretávam s rôznymi ľuďmi, väčšinou z kultúry a zo šoubiznisu. Ak sa ma opýtajú, či som to ja, čo napísala knižky, priznám sa, ale sama od seba o tom nehovorím. Veď čo by si s touto informáciou počal taký Tomáš Maštalír? Ak robím rozhovory s kamarátmi (lebo mám v tejto brandži aj veľa dobrých kamošov zo starých dobrých čias, keď som hrala divadlo, ja som s tým skončila, a oni sa tým dodnes živia), tak tí väčšinou vedia, že píšem aj knižky. Som rada, ak povedia, že ich čítali. Ale nikto mi neradí, ako ich „vylepšiť“.

Plánuješ svoje tvorivé tempo – čo rok, to nová kniha – udržať aj v budúcich rokoch?

Neplánujem nič. Budem písať, kým to bude baviť mňa a kým sa nájdu čitateľky, ktoré to bude baviť čítať. Možno si urobím pauzu a možno napíšem za rok aj dve knihy… ktovie… Je to vo hviezdach…

Knihu Ozvem sa, keď budem šťastná od Moniky Macháčkovej si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

„Odporučil mu ju jeho kamarát. Potvrdil mi, že neľutuje, dokonca sa mu páčila, aj keď v jej druhej polovici cítil vraj istú naivitu. Vysvetlila som mu podrobnejšie, ako to so vzťahom s mojím japonským manželom bolo, a myslím, že som to dala trochu na pravú mieru,“ hovorí Denisa.

Pozitívny zážitok mala z celého nahrávania relácie. „Dokonca sme si stihli niečo povedať aj o jeho súkromí. Pán Filan bol otvorený a priamy. Hlavne však véééľmi veľký a vysoký, ešteže sme celý čas sedeli.“

A rozprávať sa naozaj mali o čom. Boris Filan je známy cestovateľ a veľa vie aj o Japonsku. Bol však v ňom ako turista, zatiaľ čo Denisa ako „domorodec“, reálne tam žila. Mali teda o čom hovoriť. „Pohľad turistu bude vždy iný. Bola by som preto rada, ak by som mohla napraviť mienku niektorých ľudí o Japonsku a o Japoncoch. Do knižky sme dali veľa vecí, no ešte stále je čo vysvetľovať.“

Súkromne Filana zaujímal aj intímny život Japoncov. J Denisa dosť vecí dosť otvorene pomenovala v knihe, no do väčších detailov vraj ísť nechce.  „Pri tejto téme som stále dosť ostýchavá,“ klopí cudne zrak ako rodená gejša. J „Ja som sa zas pre zmenu bavila, keď som mu vysvetľovala, ako Japonci prejavujú súhlas. Keď vnímajú rozhovor, tak pritom hmkajú alebo hovoria e-e-e-e. Keď hovoria o sebe, tak si zas pre zmenu ťukajú po nose.“

Obaja autori si, samozrejme, vymenili svoje diela – Boris Filan dostal od Denisy Ogino Sushi v dushi aj s japonskou pečiatkou a Denisa dostala Zabíjačku a iné rozkoše s Filanovým podpisom.

A hoci je trvalo do Japonska zamilovaná, z detstva stále registruje aj najväčšiu lásku Borisa Filana – skupinu Elán. „Mám doma ešte stále jej albumy, ktoré som počúvala ako stredoškoláčka. Celá naša trieda fičala na jej pesničkách. Moja obľúbená je Odpusť mi, láska, spieval mi ju kedysi môj kamarát pod oknami. Tak sa kedysi balili dievčatá,“ smeje sa.

Ak si aj vy chcete doplniť vedomosti o Japonsku a prečítať si príbeh Slovenky, ktorá mala s Japoncom aj vzťah, aj dieťa, siahnite po knihe Sushi v dushi od Denisy Ogino a Evity Urbaníkovej.

Už s predstihom prišla moderátorka a dlhoročná propagátorka zdravej výživy Adela a aj krstní rodičia – tehotná herečka Zuzka Kanócz s partnerom Jurajom Lojom. Aj tí napokon na krste potvrdili, že sa snažia stravovať zdravo a naša knižka bude pre nich veľkou inšpiráciou.

„Vypýtala som si ju už skôr, aby som vedela, čo budem krstiť,“ povedala Zuzka. „Bola som prekvapená, že okrem receptov som v nej našla aj dojímavé spovede Andy a Mirky, ako sa k zdravému stravovaniu dostali.“

Andy varí neštandardne už dlhé roky pre celú svoju rodinu, spúšťačom bolo ochorenie jej syna Adama, ktorý prekonal detskú mozgovú obrnu. Mirkinmu synčekovi Riškovi diagnostikovali na jeseň 2011 leukémiu a stále je v procese liečby.

„Vidím, ako mu zmena stravovania prospieva,“ potvrdila. „Nie je to však tak, že ho používam ako pokusného králika, všetko si najprv overujem na sebe. A môžem potvrdiť, že aj mne sa zdravotný stav zlepšil. Ako dieťa som bývala pravidelne chorá, slabá a bez energie. Dnes už nič z toho neplatí.“

Suroviny na pokrstenie knižky priniesla Evita z vlastnej domácnosti. Aj u nej sa varí zdravo, takže bez problémov v kuchyni našla cícer, pohánku a pšeno. V ponuke cateringu sa síce nenachádzali, ale pochúťky to boli prudko zdravé – veľa zeleniny a ovocia, sójové jedlá, cestoviny či čierna ryža. Nič z toho neodradilo našich hostí, dokonca si na všetkom očividne pochutnávali. Zdravé jedlá ocenili aj manželia Vittekovci s oboma dcérkami, modelky Romana Škamlová a Veronika Husárová, módny návrhár Fero Mikloško alebo už zvyknutý Stano Pavlík, manžel Andy Timkovej. Tá mu zdravo varí už dávno.

Z krstu sa napokon stala aj stretávka autoriek z Evitapressu!

Od malej dcérky Natálie odbehla Janette Mazíniová, až zo Žiliny pricestovala Denisa Ogino a pridali sa aj Bratislavčanky Eva Bacigalová, Gabina Weissová a Monika Macháčková. A, samozrejme, Evita.

Dnes, deň po akcii, ešte dojedáme v office dobroty zo včera a tešíme sa na ďalší najbližší evitapressácky žúr pre kamarátov a ich kamarátov!