O „babskom“ kamarátstve, o tom, ako si dobré priateľky pomáhajú a čo všetko si hovoria (VŠETKO!) je Mrcha na koni.

Námet na túto knihu vyšiel ako víťazný z našej spolupráce s Jemnými melódiami. Cez rádio sme vás počas tohtoročného leta vyzývali, aby ste nám posielali svoje príbehy. Najviac nás zaujal ten, ktorý prišiel od Zuzany Homérovej.

Nie je to skutočné meno jeho autorky. „Zuzana“ chce zostať v úplnej anonymite. Aj odpoveď na otázku PREČO nájdete v rozhovore s Danicou Halákovou, ktorá jej príbehu dala knižnú podobu.

Do Jemných melódií prišli takmer dve stovky námetov a všetky si musela prečítať, kým padlo rozhodnutie, že spracuješ ten od Zuzany. Čo rozhodlo?

Vzniklo to veľmi spontánne, v spolurozhodnutí s Evitou Urbaníkovou. Preposielali sme si viaceré námety, debatovali sme o nich. Väčšinou tú výzvu ľudia poňali viac-menej životopisne, ale stále chýbal nejaký bod, ktorého by sme sa vedeli chytiť. Zuzanin námet nám tak nejako udrel do očí, je to taká vec, ktorá ti zrazu „cvrnke do nosa“, niečo ťa na tom zaujme, inšpiruje, naštve, rozčúli alebo možno trošku vyrazí dych. Tu konkrétne to bola jednoduchosť príbehu, a pritom jeho netypickosť v tom, čoho všetkého je taký blízky človek schopný. Viem, že Zuzana začínala svoj životný príbeh slovami, „aby sme ju vopred neodsudzovali“ a prečítali jej námet až do konca.

O čom príbeh Mrchy na koni teda vlastne je?

Je to príbeh, ktorý sa možno na prvý pohľad nevymyká zo sivého priemeru. Môže sa stať komukoľvek, po rokoch strávených v podstate v usporiadanom manželstve sa jednoducho stáva, že to niekedy udrie do hlavy a človeku prepne. Otázka je, čo s tým ďalej, ako sa s tým človek vyrovná a ako to spracuje. Niekedy, keď sa potom všetky detaily dostanú do neprávnych uší a očí, je zle. Tento príbeh je zaujímavý tým, ako normálnu babu vmanévrovala jej najlepšia kamarátka do vecí, ktoré jej pôvodne boli proti srsti, no neskôr sa toho sama tak chytila, že jej klamanie a podvádzanie nerobili najmenší problém. Samozrejme, to, že sa do toho dala vmanévrovať touto osobou, neslúži na jej ospravedlnenie, lebo každý je zodpovedný za svoje vlastné rozhodnutia, a to aj sama autorka námetu dobre vie.

Kniha je aj o tom, že v každom drieme niečo temné a niekedy sa to zobudí, niekedy nie. A keď to vo vás niekto dokola oživuje, tak to prebudenie príde skôr, ako sa nazdáte.

Autorka námetu chce zostať v prísnej anonymite. Prečo?

Zuzana sa za veci, ktoré robila, hanbí, s odstupom času nerozumie, ako mohla tak konať a slepo dôverovať. Jej anonymita bola prvou a zásadnou podmienkou pri tejto spolupráci, je to hlavne kvôli ochrane jej detí, ktoré, samozrejme, nevedia všetky detaily. Aj kvôli „mrche“ ktorá naozaj existuje a funguje vo veľkom a s ktorou Zuzana nechce mať problémy. Je to všetko veľmi delikátne.

Znamená to, že aj stretávania s tebou musela pred svojou rodinou tajiť?

Jej manžel vie o tom, že Zuzana pripravovala knihu. V podstate sa tým možno chcela aj pred ním tak trochu očistiť, „vyspovedať“ sa zo svojich prešľapov. Nechcela však, aby sa to dotklo jej detí, preto sme všetky mená a niektoré okolnosti zásadne zmenili. Keď som raz s ňou sedela, volala jej dcéra a ona nevedela, čo jej má narýchlo povedať, kde je a s kým je. Dcéra ju upodozrievala, že je opäť s ďalším frajerom, takže Zuzana mala čo vysvetľovať.

Ako kniha vznikala?

So Zuzanou som absolvovala niekoľko stretnutí, nešlo to po stranách, skôr po etapách príbehu. Zvládli sme to na párkrát, Zuzana mi porozprávala všetko, čo sa v jej živote stalo, celé sa to nahrávalo na diktafón, ja som to potom spracovávala, dávala tomu nejaký systém a priebežne s ňou niektoré veci konzultovala. Vopred som ju upozornila, že niektoré okolnosti a situácie budú zmenené, že to nie je životopisná kniha. Gro príbehu však zostalo. Keď to prvýkrát čítala, plakala už pri prológu. Stretnutia s ňou boli dosť emotívne a väčšinou sa končili Zuzaniným plačom. Celé to však na ňu malo, myslím, aj terapeutický účinok.

Nikdy nezaváhala v tom, či v písaní pokračovať, alebo nie.

Mala si možnosť stretnúť sa (možno aj inkognito) s ďalšími protagonistami knihy? Poznáš osobne „mrchu“? Vie, že o nej vznikla táto kniha?

Nie, mrcha to nevie. Aj preto sa veľa okolností muselo meniť.

Členov rodiny nepoznám, videla som len ich fotografie a veľa som o nich počúvala. Manžel Zuzany je sympaťák a dobrák, dúfam, že sa im podarí dať to ešte dokopy. Zuzana ľutuje všetko, čo sa stalo.

Literárna hlavná hrdinka si zničila vzťah s manželom, s deťmi, s frajermi, asi ani v práci to nie je ktoviečo. Má v reálnom živote svoj príbeh nejako uzavretý? Aký je jeho aktuálny stav?

Zuzana sa v skutočnosti rozviedla tesne po tom, ako to celé prepuklo, a teraz kruto trpí. Zistila, o čo prišla, no už je neskoro. Všetko oľutovala ex post a nechápe, že si veci neuvedomovala už skôr. Že nevidela napriek zahmlenému mozgu jasné signály. Aj vďaka skutočnej „mrche“ vie Zuzanin manžel viac, ako by pôvodne mohol vedieť. Všetko mu paralelne rozprávala, takže vie, čo sa ako a kedy dialo, akoby dostával priamy prenos všetkých informácií a pikantné detaily ako bonus. O veľa veciach by bez „pomoci“ jej kamarátky vôbec nevedel. Myslím si, že niektoré skutočnosti mal aj prifarbené, aká je skutočná pravda, už Zuzane asi neuverí, keďže ho už raz sklamala. O to je to celé ťažšie a komplikovanejšie. Spravili už niekoľko pokusov vrátiť sa k sebe, no on to, skrátka, nevie prehryznúť. Snažil sa z celej tej bolesti dostať tým, že Zuzane všetko vráti tým istým spôsobom, ako to robila aj ona, no podľa mňa už zistil, že to asi nie je dobrá cesta. Zuzanu trápi, že pokým si ona v manželstve všetko zničila a ublížila manželovi aj deťom, „mrcha“ si na druhej strane žije naďalej v harmonickom manželstve. Paradoxne aj preto, lebo jej manžel tiež vie o prešľapoch svojej manželky.

So Zuzanou sme sa zhodli, že o súčasnom stave vecí, o tom, ako sa s bývalým manželom dávajú dokopy a ako to on stále nedokáže prehryznúť, by sa dalo napísať pokračovanie knihy.

Poznáš takú mrchu, teda babu, čo je schopná podraziť najlepšiu kamošku, aj z vlastnej skúsenosti? Alebo také existujú len v literatúre?

Samozrejme. Sú všade okolo nás.

A mrchy z toho celého vyjdú zákonite vždy najlepšie.

Ako sa písalo tebe? Si profík, ale predsa len – dávať dokopy príbeh, kde na jednej strane je trochu dôverčivá a manipulovateľná žena a na druhej prvotriedna manipulátorka – je asi fuška.

Je to fuška. Ale ja mám skúsenosti s dramatickým textom aj s prácou na televíznych scenároch, kde je úplne normálne, že sa pri písaní dialógu alebo situácie vžívaš a pretransformuješ do pohľadu postáv rôznych typov a charakterov. Bolo to veľmi náročné, to nepopieram, človek pri takom písaní siahne až na dno všetkých svojich síl, pocitov a emócií a niekedy to nejde ľahko. To, ako som to zvládla, nech posúdia čitateľky.

Budeme mať niekedy šancu vidieť a počuť „Zuzanu“? Naozaj nechce za žiadnych okolností vyjsť z utajenia?

Nie, pravdepodobne nie.

Knihu Mrcha na koni od Zuzany Homérovej a Danice Halákovej si môžete objednať cez náš internetový obchod Evitastore.

Na staručkej škodovke prešli cez celé Rusko, preplavili sa do Spojených štátov a potom zamierili dole do Južnej Ameriky. Júlia ich bezpečne dopravila až domov. Vlastne, až také bezpečné to vždy nebolo, ale to sa dozviete v knihe. Teraz sa zoznámte s jej autorom Martinom Beťkom.

Čo bolo pre teba impulzom, aby si sa pustil do písania svojich zážitkov z ciest?

Asi najviac ma nakoplo, keď napísal cestopis môj bratranec Michal. On ma v ňom totiž hrozitánsky ohovoril, a to som predsa nemohol nechať tak, no nie? Tak som napísal vlastný cestopis a ohovoril som v ňom zas ja jeho.

Kniha naozaj nie je len opisom dobrodružstiev, ktoré ste na svojej ceste prežili, ale zachytáva aj to, ako sa počas nej vyvíja váš vzájomný vzťah. Slušne ste si ho na tejto výprave otestovali. Dohodli ste sa už pred štartom, že budeš písať, alebo ten nápad prišiel až dodatočne?

No, ja som vlastne písať veľmi ani nechcel. Už z priebehu cesty som posielal reportáže pre Mladú frontu, točili sme pre rádio, fotili, natáčali kamerou. Takže nejaká snaha zdokumentovať to tam bola. Ale knihe som sa od začiatku bránil ako čert svätenej vode. To, že tu teraz robím tento rozhovor, vlastne iba dokazuje, akú mám slabú vôľu. Ja sa totiž musím k čomusi priznať – vôbec, ale VÔBEC nemám rád cestopisy. V živote som ich prečítal iba hŕstku a žiadny nie do konca.

A dôvod?

Mňa cestopisy nebavia. Pripadajú mi na jedno kopyto. Väčšina ich vlastne hovorí jednu a tú istú vec: „Bol som inde a je to tam iné ako doma.“

Prečo si sa teda napokon sám do písania cestopisu pustil?

No, keď písanie a čítanie nie je to isté. Jedného dňa som si sadol k tým svojim reportážam a začal som sa s nimi hrať, rozširovať ich, pridával som viac, než len suché cestopisné fakty. Ohromne ma to bavilo. A začal som veriť, že tá radosť z písania sa premietne do textu a že to trebárs ľudí potom bude baviť čítať. Tak som zvedavý, či sa to podarilo.

Ako s odstupom času hodnotíš vaše rozhodnutie vyraziť na takú cestu? Nebola to len „mladícka nerozvážnosť“ a dnes by si to už považoval za riskantné?

Rozhodne nie! A nemyslím si ani, že by sme vtedy boli nerozvážni. My sme nad tým premýšľali a mali sme pred tou cestou fakt šialený strach. Teda ja určite. Vedel som si predstaviť stovky scenárov, podľa ktorých zídeme zo sveta. Ale nestalo sa a myslím, že to nie je náhoda. Dnes by som už z takej cesty strach nemal. Svet je plný skvelých ľudí, vždy ochotných pomôcť, a tí vás jednoducho zahynúť nenechajú.

V knihe opisuješ nielen krajiny, ktorými prechádzate, ale zachytávaš aj vaše vzájomné fungovanie s bratrancom, „ponorku“ a niekoľko krízových komunikačných situácií. Bol celý ten výlet skúškou vášho priateľstva? Čo bolo z toho celého pre teba najťažšie?

Asi ten pocit, že máš niekoho rád, ale nemôžeš ho vedľa seba vystáť. Za spôsob, akým v spánku pokrčí nosom, by si ho najradšej zabil. Vieš síce, že to je čosi, čo sa stáva všetkým ľuďom, ktorí sú nonstop spolu, ale to ti v tej chvíli nepomôže.

To bolo pre mňa asi najťažšie. Udržať si vedomie, že to nie je skutočné, že to je len mechanizmus, čosi mimo nás. A myslím, že sa nám to podarilo. Že sme v tej skúške obstáli. Pred mesiacom som bol Michalovi na svadbe. Všetci tam boli vystresovaní z príprav, leštenia pohárov, rozvešiavania balónov a z tisíc iných vecí, ktoré sa určité nestihnú. A medzi nimi sa poflakoval Michal s jedným z tých ozdobných balónikov, sem-tam si z neho cucol hélia a šmolkovským hlasom si opakoval manželský sľub. Jednoducho – všetko po starom.

Okrem vás dvoch je „hrdinkou“ knižky aj Júlia. Aké ste na ňu mali reakcie v Rusku, v Amerike, vo Venezuele?

Rusi, to sú autičkári. Kdekoľvek sme zastavili, do desiatich minút bol okolo nás kŕdeľ nadšencov. Došlo to dokonca tak ďaleko, že keď sme chceli urobiť nejakú údržbu bez toho, aby nám do toho desať ľudí kibicovalo, museli sme sa schovať. Najčastejšie niekde v lese. Američania, tí nás zas pozorovali z diaľky. Opatrne.

A Venezuela? To bola jediná krajina, kde Júlia nespôsobila žiadny rozruch. Liter benzínu tam vtedy stál asi našich šesťdesiat halierov, a tak tam jazdili aj päťdesiatročné vraky. Každému bolo jedno, koľko zožerú. Dokonale sme medzi ne zapadli.

Čo je s Júliou dnes? Kde je a ako sa má?

Myslím, že sa má dobre. Tróni pred jedným autosalónom, kde sa predávajú jaguáre.

Vy ste ju predali?

Nakoniec áno. My sme s Michalom nikdy neboli a asi ani nikdy nebudeme solventní. Nemáme to v krvi. Z cesty sme sa vrátili zadlžení a udržovať veterána by bolo nad naše sily. Nakoniec sme sa s Julčou rozlúčili. Kúpil si ju jeden zo sponzorov. Je v dobrých rukách.

Ktorá krajina ti utkvela v pamäti ako najzaujímavejšia?

To je zaujímavé, že sa na to pýtaš. Mne sa totiž niektoré z tých miest občas snívajú. Sú to také flashbacky. Miesta, ktorými sme prechádzali, kde sme strávili noc. Ráno sa prebudím a dosť dlho mi trvá, než si uvedomím, že som zase doma. Najčastejšie sa mi sníva Kuna Yala. Ostrovy, zhrdzavená loď, mesiac nad vodou…

Kde ste stretli ľudí, čo vám najviac pomohli?

Všade. Snáď okrem Ameriky. Tam z nás mali skôr strach. Aj keď nie všetci. Aj tam sa našlo pár skvelých ľudí. Takže vlastne: všade.

Ste s niektorými dodnes v kontakte?

Nedávno som sa videl napríklad s Davidom. To bol náš kontakt v Mexiko City. Keď sme u neho zazvonili pri dverách, otvoril nám celkom nahý. „To ste vy?“ zahuhlal. „Myslel som, že niekto iný.“

Chystáš alebo chystáte sa na podobný výlet znova?

Nestraš.

Odporučil by si takýto roadtrip hocikomu? Alebo po vlastnej skúsenosti by si už bol opatrnejší?

Pokojne by som ho odporúčal. Asi nie každému, ale každému, čo po takom niečom túži. Naozaj to nebolo zas také zložité. A keď to zvládli také dve nemehlá, ako sme my s Michalom, tak to zvládne každý.

Čomu sa teraz aktuálne venuješ?

Minulú zimu som prekladal. Na jar som si spravil vodičák na kamión a v lete som jazdil po Nemecku s putovným pivným festivalom. Teraz pracujem ako IT špecialista. Popri tom všetkom sa snažím zbierať materiál na novú knihu. Mala by byť zase o diaľkach. Ale o tých blízkych.

Knihu S Júliou cez tisíc svetov si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore.

Autorky kníh siahajú zväčša po témach, ktoré sú im blízke. Čím bola téma odvrhnutého rodiča atraktívnou pre teba?

Už počas písania knihy som sa stretla s jednoznačne pozitívnymi reakciami, že niekto konečne objavil tému vzťahu rodičov k deťom po rozvode, predovšetkým otcov. V našej krajine totiž stále pretrváva „kult materstva“, keď súdy v drvivej väčšine automaticky zveria deti do výchovy matke a z otca sa stáva kamarát na víkend, v horšom prípade bankomat pre bývalú partnerku. Nikoho nezaujíma, ako veľmi muži trpia, keď často bez vlastného pričinenia prichádzajú o svoje deti. Len preto, že ich bývalá žena to tak chce.

Nápad spracovať ich osudy v knižnom príbehu mi vnukol Laco Ďurkovič z Ligy otcov. Aj on je jedným z tých otcov, čo si styk s vlastnými deťmi museli vybojovať, a pozná desiatky ďalších.

Okrem toho mám aj vlastnú skúsenosť s tým, ako je bývalý partner schopný manipulovať dieťaťom, aby sa cez neho pomstil za svoju zranenú pýchu a city.

Z knižiek, ktoré si písala predtým, máš skúsenosť s prepisovaním príbehov iných… Ale predsa, pripravovala si sa nejako špeciálne na Slzy otcov?

Samozrejme. Moje knižky nie sú „len“ vzťahové, väčšinou sa týkajú konkrétnej témy, ktorú si naozaj musím naštudovať. Pri Odsúdenom to bola drogová problematika, pri Maverickovi vlastne celý systém fungovania armád a špeciálne mierových misií. Okrem iného mi Marek Adamík „predpísal“ pozrieť si filmy ako Olovená vesta, Čata alebo Čierny jastrab zostrelený.

Pri Slzách otcov ma študijným materiálom zásobovala moja konzultantka Eva Riečicová. Dala mi informácie o prípadoch, s ktorými sa stretla ona, prečítala som si jej rigoróznu prácu o úprave práv a povinností rodičov k deťom po rozvode, konzultovala som s ňou spôsob fungovania sociálnych úradov na Slovensku.

Koľko otcov ti porozprávalo svoj príbeh?

Najšokujúcejší bol prípad knižného Chalupku, preto som sa chcela so „živým“ Chalupkom stretnúť a počuť jeho príbeh osobne. Ten muž strávil vo väzbe viac ako rok, lebo jeho bývalá partnerka ho krivo obvinila, že sexuálne zneužíval svoje dve dcéry. Trvalo ďalšie dva roky, kým očistil svoje meno, no jeho bývalej sa nič nestalo. Tak sa teda asi len trochu pomýlila. On však svoje dcérky už šesť rokov nevidel.

Nuž a potom stačí zájsť ešte na kávu s Lacom Ďurkovičom. Zanietene dokáže celé hodiny rozprávať o prípadoch otcov, ktorým pomáha Liga otcov.

Zistila som tiež, že mám vo svojom vlastnom okolí veľa mužov, ktorí trpia pre chýbajúci kontakt s deťmi. Prišla som však na to naozaj až pri písaní knihy. Muži sú aj v tomto zvláštni – nevedia sa ani s takouto bolesťou zdôveriť a držia ju v sebe. Otvorili sa, až keď sme sa začali baviť o téme mojej knižky. Slzy otcov sú naozaj neviditeľné…

Je slovenská legislatíva naozaj taká nepružná, že deti automaticky po rozvode pridelia matke, a ak sa tá rozhodne otcovi zamedziť styk, tak otec nič nezmôže?

Dôležité je vedieť, že súd rieši porozvodový vzťah rodičov k deťom až potom, keď sa mama o otec nevedia dohodnúť. Štatistika je teda dosť smutná – drvivá väčšina sa dohodnúť nedokáže, väčšinou si jeden z rodičov chce dieťa uzurpovať ako majetok.

Slovenská legislatíva už niekoľko rokov pozná termín striedavá starostlivosť, no počet detí zverenej do striedavky je stále veľmi nízky. Nahráva tomu aj fakt, že rozvodoví sudcovia sú väčšinou ženy, a tie majú vraj tendenciu automaticky dieťa zveriť do výchovy matke. Možnosti otcov brániť sa proti takýmto rozhodnutiam sú veľmi slabé. Hoci sa o svoje deti počas manželstva vzorne starali a milovali ich, po rozvode musia zrazu ONI dokazovať, že pre vlastné deti nie je styk s nimi nebezpečný. Je to veľmi zraňujúce a nespravodlivé. Práve preto vznikla kniha Slzy otcov.

Písala si knihu viac pre otcov, ktorých sa príbeh týka, alebo pre mamy, ktorých sa kniha týka tiež?

Myslím, že som viac myslela na otcov. Od mužov spoločnosť očakáva, že budú silní, budú živiť rodinu a svoje emócie budú mať za každých okolností pod kontrolou. Možno často nevedia dať najavo lásku k deťom tak ako ženy, ale milujú ich bezpodmienečne.

Možno nevedia ani po bolestivom rozvode priznať, že ich bolí duša a deti im chýbajú, že plačú, len keď ich nikto nevidí, ale je to tak. Chcela som, aby muži vedeli, že my ženy to o nich vieme. A nepovažujeme to za ich slabosť.

Kniha je aj o tom, že ani glorifikácia žien ako matiek nie je úplne v poriadku. Bohužiaľ, sú aj ženy, ktoré dokážu práve vlastné deti zneužiť ako nástroj pomsty voči bývalému partnerovi.

Ako vznikajú knihy, ktoré píšeš? Aký je tvoj pracovný rytmus?

Píšem pomaly a dlho.

Keďže v mojom prípade ide väčšinou o osudy skutočných ľudí, musím si vypočuť ich príbeh a pochopiť ich motivácie. Zistiť, prečo to robia. Musí medzi nami vzniknúť vzťah naozaj dôverný, aby aj príbeh pôsobil autenticky, aby som premýšľala hlavou a hovorila jazykom môjho hrdinu. A nebýva to vôbec jednoduché. Ak chcem pochopiť „cudzieho človeka“, musím mu klásť otázky aj veľmi osobné. Jedného adepta, ktorý nám v Evitapresse ponúkol celkom zaujímavý námet, tak vystrašili, že sme rozbehnutú spoluprácu ukončili.

Slzy otcov sa robili výborne, lebo Evka Riečicová, ktorá mi poskytla na spracovanie niekoľko prípadov z vlastnej praxe, miluje svoju prácu a s nadšením o nej dokáže hovoriť celé hodiny. Prekvapilo ma tiež, s akým pokojom a rozvahou mi o svojom prípade hovoril prototyp knižného Chalupku.

Vieš, po akej téme siahneš v nasledujúcom titule?

Dám si asi štyri mesiace oddych a zhruba vo februári budúceho roka sa nad tým zamyslím.

Knihu Slzy otcov od Evy Bacigalovej si môžete kúpiť v našom internetovom obchodeEvitaStore.