U nás doma fičí One direction. Viem o nich všetko. Kto nosí strojček na zuby, ktorý chodil s Taylor Swift (veľmi chutná, vygooglite, ak nepoznáte), ktorý má akých súrodencov a ktorý je najmladší. Poznám ich pesničky naspamäť, lebo hrajú všade – v Lindinej izbe, v obývačke, v aute.

Proste masaker.

Invázia One direction u nás, v našom dome…

A tak mi pred vianocami napadlo, že nebudem vymýšľať kopec rôznych darčekov, ale kúpim jeden. Lístky na koncert týchto piatich chrumkavých chlapcov. Mníchov. Máj. Sedemnásty.

LInda sa skoro zbláznila – vtedy na vianoce.

Ja som sa skoro zbláznila – minulý piatok.

Nakoniec sme si spravili babskú jazdu, vyrazili s nami Lindina najlepšia kamoška s mamou a zámer bol jasný – ony dve si užijú koncert, my dve si dáme niekde blízko kávu, pokecáme a všetci budú spokojní.

A poviem vám, to, čo som zažila, to bola čistá energia.

Pred halou samé mladé dievčence, hlučné, šťastné, nedočkavé, ich búchajúce srdcia bolo počuť na metre od nich. Naše baby sa v tlačenici dostali až ku vchodovým dverám, keď zazvonil telefón, vraj ich nechcú pustiť, potrebujú doklady. Tak sa s Andreou, tou druhou mamou tlačíme za nimi, trvá nám to dosť dlho a sme tam suverénne najstaršie. Pri vchode naše dcéry. Nad nim prísna staršia pani. Vraj v Nemecku je taký zákon. Ak nemajú 14, nepustia ich dnu bez dospeláka. Čo? Moja Linda sa rozplače, Viki má v očiach čisté zúfalstvo. Keď ich nepustia, zložia sa, vidím to.

“Povedzte jej, že prosíme, že prosíme!”

Hovoríme s Andreou jedna cez druhú, ona nemecky, ja anglicky. Prišli sme až zo Slovenska, máme len dve vstupenky, nemôžeme jednu vziať dnu a druhú nechať pred halou, zľutujte sa, preboha, lebo budeme potrebovať záchranku… mali sme šťastie. Asi bola mama. Alebo možno už aj babka. Hlavou našim dcéram ukázala, nech sa stratia na tribúne. Stratili sa. Do troch sekúnd zmizli z dohľadu.

“Danke, danke,” takmer sme sa klaňali tej skvelej ženskej, čo porušila zákon, aby nenarušila dobrú náladu v našej babskej letke…

Ten koncert mal dvojnásobne krásnu atmosféru. V hale spievali One direction, kričali všetky naše dcéry (hlasnejšie, ako si viete predstaviť) a pred halou stáli v tme a daždi stovky rodičov, podupkávajúcich do rytmu a čakajúcich na svoje dcérenky. Počuli sme Nemcov,Poliakov, Talianov, Čechov, stretli sme pár Slovákov. Všetci sme sa usmievali. Všetci sme sa vrátili do našich pubertálnych čias, kedy vidieť naživo niekoho, koho sme počúvali z pásky, z CD alebo z iného nosiča, hraničilo s upadnutím do bezvedomia…

Keď sme sa po koncerte s našimi babami našli, LInda ma objala a plakala mi na pleci. Že ďakuje, že je šťastná, že to bol najkrajší večer v jej živote. Stáli sme pred halou, z ktorej sa valili ďalšie urevané pubertiačky, objímali sme sa a ja som cítila, že na tento výlet bude spomínať do konca svojho života…

A čo som týmto emotívnym výlevom vlastne chcela povedať:

Milujem byť mamou pubertiačky. Je to  čistá energia, čistá radosť. Ešte nemá zažité kopačky od chalana, ešte nevie, že život nie je vždy taký fasa, ako s mamou a kamoškami, ešte naplno surfuje na endorfínoch a ja sa od nej učím. Nemať zadné dvierka, púšťať sa do vecí naplno, nahlas sa tešiť a neskrývať slzy dojatia. Učím sa oprášiť zo seba nános skúseností, ktoré ma držia na uzde, dať bokom konvencie, ktoré hovoria, že v mojom veku sa už predsa niektoré veci nepatria. Lebo to sú zbytočné brzdy, nožnice našich krídel, klietky našej vnútornej slobody. Skúste aspoň jeden deň prežiť intenzívne ako pubertiačky! A už sa do dospelej kože nevrátite. Garantujem vám to

Nášho drahého Milana som poznala celý svoj život a vždy, už aj ako dieťa, som sa tešila na stretnutie s ním. A vlastne, potešila som sa vždy aj obyčajnému telefonátu. Pamätám si, že nám ako deťom celé hodiny kreslil obrázky podľa nášho želania, ktoré sme si my potom vyfarbovali. Bol kostýmový výtvarník a vedel robiť krásne karikatúry a scenérie. Škoda, že sa z tých výkresov už dnes nič nezachovalo.

Pamätám si, že vždy žartoval. Určite som nikdy nikde nestretla nikoho s takým zmyslom pre humor. Bol to humor veľmi zdržanlivý, elegantný a noblesný, britký a nečakaný. A sprevádzaný množstvom nenapodobiteľných gest a výrazov tváre. Vždy keď som sa s Milanom stretla, mala som pocit, že som aj ja vtipnejšia a veselšia.

Lebo Milan vedel počúvať, vždy sa detailne zaujímal, čo som robila, kde som bola a čo som tam zažila. Všetko okomentoval tak, že som mala pocit, že aj moje najbanálnejšie zážitky sú zrazu akési zaujímavejšie.

Ale jeho príhody boli predsa len vždy lepšie. Pamätám si, ako nám na želanie vždy a znova rozprával o tom, ako raz ako chlapec prekvapil pri holení v kúpeľni svojho starého otca, ktorý už bol trochu senilný. Starý otec pri pohľade na Milana dlho rozmýšľal, nakoniec odložil žiletku a podal mu ruku: Doktor Čorba, teší ma, predstavil sa. Umierala som zakaždým smiechom, hoci som túto príhodu musela počuť aspoň stokrát. Dnes ľutujem, že som si Milanov prednes nenahrala aspoň na diktafón.

A ešte si pamätám, že sme si raz s Milanom v akomsi horoskope prečítali, že vraj jeho znamenie má sklony k obhrublosti. Zdalo sa nám to také vtipné, že som mu potom roky rokúce pri každom stretnutí pripomínala jeho „obhrublosť“. A on sa, aby mi spravil radosť, vždy zatváril obhrublo, vedel to skvele napodobniť, aj päsťou zašibrinkovať. Odkiaľ to mohol tak perfektne vystihnúť ten človek, ktorý mal vždy dokonale zapnuté sako a zakaždým vstal od stola, keď sa postavila dáma, netuším. Mal, skrátka, skvelý komediálny talent.

Najviac som vždy obdivovala jeho manželský vzťah s mojou tetou Miluškou. Ona sama vravela, že Milana jej poslal náš zosnulý Opapa.

Je mi za Milanom ľúto. Ale keď si naňho spomeniem, nemôžem plakať, musím sa smiať. Mám pocit, že keby ma videl, povedal by mi, čo reveš, čo si sa už úplne zbesnela? A tak sa smejem. Myslím, že náš Milan mal naplnený a pekný život. Môžeme len dúfať, že raz toľko povedia aj o nás.

Na tento text sa vzťahuje Autorský zákon – Zákon č. 618/2003 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom. Akékoľvek jeho rozširovanie alebo citovanie, aj čiastočné, bez výslovného súhlasu autora je zakázané.

• Zajtra mám veľa písomiek.
• Cez víkend to upracem, teraz sa učím.
• Nejdem s vami na záhradku, hrozne veľa mám toho na zajtra. Dnes ani spať asi nebudem.
• Ja pre tvoju záhradku nebudem mať zlé známky z maturít, mama!
Keby som pokračovala, zapíšem celú stranu, ako šikovne som sa vedela „vyzuť“ z povinností okolo domu.
Hej, používam minulý čas a to ešte zmaturované vôbec nemám…
Ono sa to celé akosi zvrtlo a vymklo sa mi to spod kontroly…
Mala som to nacvičené. Stačilo hodiť smutný pohľad a zobrať si do ruky kopu papierov a bolo.
Mama ma nechala na pokoji.
Niežeby mi verila, to nie. Myslím, že ona to mala už dávno premyslené, ako mi pripomenie moje mámsaveľaučiť.
Niekedy som sa ale vážne mala veľa učiť. Teraz, keď je maturita čoraz bližšie to bude len horšie a horšie…. No nie vždy boli moje žalostné vety pravdivé. Niekedy sa mi proste nechcelo ísť sadiť mrkvu a polievať uhorky, tak som si učenie jednoducho vymyslela.
A čo, aj ja mám právo na oddych!
Mama ma väčšinou v rámci zachovania mieru a pohody u nás doma radšej nechala tak, zahrabanú v hŕbe kníh a vytratila sa do záhrady aj bezo mňa.
Stalo sa, že nešlo ani o knihy do školy, do ktorých som išla byť celé popoludnie a možno aj celú noc „zahrabaná“ . Niekedy som v skutočnosti bola zahrabaná do iných kníh.
Evitovky a tak.
Celé hodiny som si čítala nové knižky z knižnice a keď som náhodou počula hore schodmi kráčať mamu, rýchlo som do ruky zobrala kopu papierov zo školy a tvárila som sa nešťastne.
Keď mama odišla z „kontroly“ či usilovne študujem, potichu som sa chichúňala a nenápadne som pozerala von oknom, ako nám v záhradke pribúdajú nové kvietky a ako sa kosí trávnik.
Ale iste viete, ako to chodí. Keď mám pred sebou kopu papierov, ktoré mám akože už FAKT seriózne študovať, lebo tentoraz som si žiadnu písomku nevymyslela, nejaké záhadné sily, ktoré som ešte stále neodhalila ma stiahnu na iné chodníčky.
Všímam si všetko okolo seba, len nie písmenká na papieri.
Zrazu si všimnem, že mi treba nalakovať nechty.
Oholiť nohy.
Dať si masku na tvár.
A aj zabehať by si bolo treba, lebo tie stehná…
Zrazu zabudnem na hŕbu zošitov a čas vyhradený na učenie trávim celkom inakšie.
A potom – nestíham.
No, ale prejdem k veci.
Mama celé moje „učenie sa“ obrátila proti mne a stým som ja vôbec nepočítala.
To bol úder pod pás.
Hotová zrada.
„Mama, môžem ísť v sobotu na celý deň na výlet?“ spýtala som sa jej minulé ráno, ako dobre vychovaná dcéra.
U nás doma totiž stále platí, že sa musím spýtať rodičov, keď chcem niekam ísť a musím to s nimi prediskutovať. Také to otravné, kedy odídeš, kedy prídeš, s kým budeš, kde budeš spať, veď to pozná asi každý.
Pretože ako moja obľúbená veta je „Mám sa veľa učiť“ tak mamina obľúbená veta je „Kým bývaš v tomto dome, budeš nás poslúchať a nebudeš si vyskakovať!“
„Veď ale ty sa máš veľa učiť, nie?“ pozrela mama na mňa so zdvihnutými kútikmi a s pocitom víťaza.
„No veď hej….vlastne hej, ale ja si to nejako zariadim, dnes sa poučím viac a tak.“ vykrúcala som sa, doslova som koktala a v duchu som si nadávala, prečo som sa celý týždeň vyhovárala na školu a bedákala som, koľko toho mám.
„Máš sa veľa učiť, do maturity žiadne flákanie sa. Hádam pre jeden výlet nebudeš mať zlé známky z maturity. “ uzatvorila víťazoslávne našu debatu a ja som dobre vedela, že akákoľvek argumentácia bude zbytočná strata času.
Takže ma mama teraz drží v šachu.
Do maturity žiadne zábavky, výlety, grilovačky a opekačky.
Učiť sa, učiť sa a učiť sa….
Sama som si to tak zariadila.
Lebo keď treba niečo našim pomôcť, mám toho vyše hlavy do školy.
Tak nech sa len Ivanka pekne učí, keď má toho toľko…
Výlety počkajú, domáce práce tiež.
Darmo teraz pobehujem po záhrade s motykou a zrazu sa tvárim, že koľko mám voľna a že stíham doma pomáhať a aj školu úplne excelentne.
Na našich to už nefunguje.
Teraz sa už vážne môžem len učiť, nič mi nepomôže.
Žiadne veľké žúry sa teraz konať, bohužiaľ, nebudú.
Lebo škola.
Lebo mama.
A ja tu na mojom blogu slávnostne prisahám, že už nikdy nebudem používať školu ako výhovorku.

Ivana

Keď už mi tento týždeň vyšla nová kniha Slúžka, skúsim sa znovu podeliť o skúsenosti, ktoré som nabrala počas jej písania. Napríklad som si uvedomila, že ešte pred takými sto rokmi vôbec nebolo bežné, aby sa rodičia a deti navzájom veľmi informovali o svojich citoch. Objatia, nežné slová, láskanie, to nebola častá záležitosť. Rodičia boli jednak prísnejší, vzbudzovali väčší rešpekt, jednak so svojimi deťmi netrávili toľko času. Prečítala som si v jednej rakúskej štúdii, že na prelome minulých storočí deti z nižšej spoločenskej vrstvy vyrastali takpovediac ako samorasty, na ulici, deti z vyšších kruhov zase vo veľmi prísne zadelenom režime, ktorý predpisoval správanie pri každej príležitosti. Čas strávený s rodičmi bol pre deti niečím výnimočným a často mali hlavne pred otcom veľký rešpekt až strach. Udrelo mi to do očí, keď som si čítala pamäti panej, ktorá mala mamičku predavačku (už som ju minule spomínala). Ako malé dievčatko sa tak bála otca, že sa mu napríklad neodvážila povedať, že zacvakla patentnú zámku na bráne a nevie ju otvoriť. Taká hlúposť, nie? S mamičkou zase trávila tak málo času, že keď jej raz táto navrhla, že ju naučí pesničku, tak bola z toho až v siedmom nebi: „Moja mamička ma idú učiť!“ Deti pritom vtedy svojim rodičom onikali – aj dnes mám pár známych zo staršej generácie, ktorí ešte stále onikajú svojim starým rodičom.
Aký pokrok odvtedy nastal, nemyslíte? Toľko lásky a emócií, ktoré si prejavujeme, toľko času, ktorý spoločne trávime. (Zase na druhej strane, nič nemôže byť len pozitívne: úcta a rešpekt voči rodičom sa dosť vytratili, poznám prípad jedného chlapca v školskom veku, ktorý bežne svojej mame povie, že je krava. A myslím, že to nie je ojedinelá vec, bohužiaľ.
Objímať sa, byť k sebe nežní a priateľskí, to je vcelku ľahké. Ale potom príde ten jeden deň, narodeniny, Vianoce alebo Deň matiek a zrazu musíte, je to skoro povinnosť, dať svoje pocity na papier či povedať svojej matke priamo do očí nejaké sentimentálnosti. Hrôza. Neviem, ako vy, ale mne to niekedy príde poriadne čudné, umelé až trápne.
Preto, keď ma oslovil český časopis Marie Claire, aby som sa zapojila do článku Slavné dcery píšou slavným matkách na Den matek (až také slávne sme tam tie dcéry neboli, žiaden strach), zostala som najprv v panike. Ja že by som mala napísať verejný list na oslavu svojej matky?! Najprv som v akomsi zúfalstve reálne rozmýšľala, že do článku pošlem vystrihnuté kreslené srdce s nápisom: „Všetko najlepšie ku Dňu matiek!“ Potom som si však povedala, že vec treba poňať trochu inak, a po krátkej inšpirácii kdesi inde som do časopisu poslala tento list:

Milá maminka,
naučila si ma základy všetkého, čo potrebujem k životu:
Medicína: „Kým sa vydáš, sa ti to zahojí…“
Prírodoveda: „Keď nebudeš jesť, nevyrastieš…“
Stravovanie: „Veď pečené bravčové koleno je veľmi diétne…“
Predvídanie: „Keď si neupraceš, nikdy sa nevydáš…“
Priateľstvo: „Ako sa to so mnou zhováraš? Takto nebudeme kamarátky…“
Logika: „Ako sa to so mnou zhováraš? Ja nie som jedna z tvojich kamarátok…“
Slušnosť: „Pozdrav tetu, Hanka! Milé od nej, že prišla na tvoju promóciu…“
Humor: „Tieto nožnice sa volajú Navrátil…“
Dôvera v školstvo: „Čo sa naučíš, to ti nikto nevezme…“
Neha: „Nedám ti ešte niečo papať?“
Životná múdrosť: „Keď budeš mať osemdesiat, budeš rada, že si to spravila…“
Sila autosugescie: „Pamätáš si, ako si mi vtedy na Vianoce recitovala latinské básne? Ako to, že sa to nikdy nestalo?“
Láska: „Neplač, ešte jeden debil sa vždy nájde…“
A najdôležitejšie, nádej: „Dúfam, že jedného dňa ti to tvoje deti vrátia…“
Za toto všetko Ti ďakujem a želám krásny Deň matiek!

Prečo som sa rozhodla pre tento odľahčený štýl (ktorý moja maminka nakoniec veľmi ocenila)? Nuž preto, lebo som sa v jednej knižke nedávno dočítala, že dobro a zlo, vášne a chlad sa budú biť naveky, ale humor a smiech vždy nad všetkým zvíťazia. A práve zmysel pre humor a veľa smiechu je to, čo želám všetkým matkám.
Prajem nám všetkým pekný sviatok.

Zatiaľ len o pár kilometrov ďalej sa v rodine, ktorá sa o dvadsať rokov stane aj mojou, rozhoduje o nedeľnom výlete. Budúca svokra je zvedavá na rodnú dedinu susedky. Stále o nej rozpráva, zakaždým, keď sa stretnú, vychvaľuje a vychvaľuje, tak padne rozhodnutie, že najbližší nedeľný výlet bude smerovať do zabudnutej, odstrčenej dedinky medzi kopcami. Do Čičmian.
A tak sa v jedno pekné ráno (Lebo všetky zaujímavé príbehy sa začínajú v jedno pekné ráno, ako by to bolo, keby to bol hnusný, hmlistý a upršaný deň? V taký sa môže stať len niečo škaredé.) vybrala milá rodinka v zložení otec, mama a môj budúci manžel, vtedy unudený pubertiak ( aspoň ja si ho tak predstavujem) na výlet do akýchsi Čičmian. Len pre poriadok – diaľnica neexistovala, takže po kadejakých cestách-necestách, pochopiteľne, ani o navigáciách ešte nebolo ani chýru, ani slychu.
Keď dorazili do cieľa, zostali nemí. Hlas stratili, sánka spadla, oči si išli vyočiť nad toľkou krásou. Iste svietilo slnko, vtedy je tam nádherne. Drevené chalúpky aj okolité kopce sa kúpu v slnečných lúčoch. Z dvorov počuť kikiríkanie kohútov, kde-tu zabečí aj ovca, ale inak je tu božský pokoj. Milá rodinka sa poprechádzala, možno si aj v krčme dala obed a plní dojmov sa vrátila do prašnej Bratislavy.
A potom len tak, akoby náhodou, raz jeden, raz druhý, utrúsili poznámku o tom, ako tam bolo krásne. Postupne sa frekvencia nenápadných vetičiek zvyšovala a dnes už sa nevedia dohodnúť, kto bol ten, čo prvý vyslovil vetu, ktorá mala zmeniť nielen ich životy, ale aj ten môj: A nekúpime si tam nejakú chalúpku aj my? Ono je vlastne jedno, kto to povedal. Som veľmi vďačná za to, že tá veta padla a že sa aj smelý plán začal realizovať.
Odvtedy chodievali do Čičmian častejšie – obzerali vhodný objekt na kúpu. V tom čase boli v ponuke dve dreveničky. Jedna na hornom konci, druhá na dolnom. Viac sa im pozdávala tá na dolnom, bola v lepšom stave. Lenže pri pive v krčme im akýsi dobrák prezradil, že tam straší. Ktorýsi z bývalých majiteľov sa tam obesil na povale a stále nenašiel pokoj, tak straší. A ešte, o niečo tichšie dodal kumpán s pivom, družstvo tam skladovalo umelé hnojivá, to nekupujte, milosťpani.
V ponuke teda zostala iba ruina na hornom konci. Áno, ruina, pretože inak sa to nazvať nedalo. Môj budúci pätnásťročný muž sa len chytil za hlavu, a hoci to nahlas nepovedal, iste si myslel, že jeho inak celkom rozumní rodičia sa práve zbláznili. Oni totiž povedali: Fajn, kúpime toto. V tej chvíli ešte netušili, čo všetko budú musieť absolvovať, kým si pohodlne vypijú v izbe kávu.

Pokračovanie nabudúce…

Rovnaký je aj Filip, ktorému sa spočiatku „banálny“ mimomanželský vzťah vymkne spod kontroly. Ale naozaj veľmi nebanálne! Dokáže vrátiť svoj život do normálnych koľají alebo sú sukničkári jednoducho nenapraviteľní?
Odpoveď na túto otázku nájdete v knihe Sukničkár, ktorú vydávame 23. mája 2013.

Ukážka z knihy

Mám to ťažké, ľutoval som sám seba.
Ako každý správny chlap, ktorý ostane vo svojej duši do smrti malým chlapcom, som sa rád ľutoval.
Ja!
Osobne!
Kto by to už urobil lepšie?
Kto by poľutoval neverného chlapa? Nikto.
Kedysi som tieto situácie zvládal ľavou zadnou. Dnes mi komplikácie typu príde neohlásene tvoja dcéra dávajú máličko zabrať. Znervózniem a zneistiem. Privodím si stres a potia sa mi ruky. Vyšiel som z kuchyne a zamieril si to do svojho obľúbeného kresla v obývačke. Pohodlne som sa usadil a vyložil si nohy na konferenčný stolík. Povaľovalo sa na ňom posledné dvojčíslo Záhradkára. Obľúbený časopis mojej ženy.
Hana už najmenej desať rokov neodoberala Vouge, Harper Bazar alebo aspoň Evu. Predplácala si Záhradkára, Praktickú ženu či Pletieme a háčkujeme.
Hrôza!
Zapol som telku. Dávali akýsi dokument o srdcovocievnych ochoreniach. Okamžite som prepol na športový kanál.
Liga majstrov. To je ono!
Ako dlho som nehral futbal? Premýšľal som potichu. Dobrých desať rokov. V poslednom čase som vôbec nešportoval. Prestal som behávať, hrať squash, florbal. Už viac ako desať rokov ignorujem akýkoľvek aktívny pohyb. Žijem konzumný, zdravie ohrozujúci pasívny život bez pohybu.
Ak k pohybu nerátam sex.
Ráno sa zvalím do Sandry a celý deň sa v nej vozím. Keď z nej vystúpim, sedím. Alebo so svojimi klientmi v kancelárii, alebo na súde. Jediný môj aký-taký aktívny pohyb je sex. Pravidelný sex s Laurou a nepravidelný s mojou zákonitou. Ak by som mal byť k sebe úprimný, tak aj pri sexe s Laurou sa hýbem minimálne.
Je to dračica!
Vrtká ako úhor a náruživejšia, ako bola Hana zamladi.
Atlétka v posteli! Artistka v tých najbizarnejších polohách, aké sa nedostali ani do Kámasútry.
Nemusím sa namáhať, nemusím nič. Laura to robí so mnou aj za mňa.
Spomienka na Lauru mi vyčarila na tvári úsmev.
Dnes nebude.
Škoda.
Dnes príde moja staršia dcéra Sisa aj s tým svojím Mumajom. Jej priateľa volám už štyri roky Mumaj. Presne toľko, koľko sa s ním Sisa vláči. Býva s ním v malom bytíku s miniatúrnym kuchynským pultom. Bez balkóna. Bez umývačky riadu a bez chladničky. Veď načo by im aj všetky tie veci boli. Najesť sa chodia pravidelne k nám. Hlavne, že polovicu toho ich hniezdočka zaberá posteľ.
Posteľ!
Pri spomienke na Laurino letisko dvestokrát dvesto centimetrov som sa neubránil vzdychu. Asi som zavzdychal hlasno, lebo vzápätí som musel odpovedať na otázku.
„Zase platničky?“ Hana na mňa upierala starostlivý pohľad. Ruky, na ktorých mala záhradné rukavice, držala mierne od tela a tepláky mala vyhrnuté nad kolená.
Prikývol som.
„Chudáčik môj,“ zapišťala ako gumová hračka a objala ma.
Zacítil som vôňu dusíkatého hnojiva, ktorá mi udrela rovno do nosa.
„Hnojím tuje, aby rýchlejšie rástli. Ten úchylák od susedov neustále zíza do našej záhrady, keď sa opaľujem hore bez,“ povolila maštaľné objatie a stiahla si rukavice.
Ženy tesne pred päťdesiatkou by sa už nemali ukazovať hore bez. U obvodného lekára, na mamografii. Tam je priestor na šokovanie okolia. Tam sa to očakáva.
Tam už nevystrašia nikoho.
Tam už videli aj nemožné.
Moje úvahy ma pobavili natoľko, že som sa neubránil úsmevu.
Laura by, naopak, mala chodiť iba nahá. Alebo aspoň bez podprsenky. Všade. Na prednášky, so smeťami ku kontajnerom, na schôdzu nájomníkov bytov. Jej pevné trojky ma dostali, hneď ako som ju vyzliekol a náruživo ich bozkával na každom centimetri.
Pri myšlienke na jej kozy sa mi z hrdla vydral tichý ston.
„Musíš s tými platničkami už niečo robiť, Filip. Mal by si zájsť k doktorovi. Nech ťa pošle na liečenie. Muži v tvojom veku už chodia na liečenie. To je nutnosť. To nie je hanba. Oddýchneš si, zrelaxuješ a napravia ti tú tvoju boľavú chrbticu,“ mudrovala Hana.
Vo dverách našej obývačky sa objavil Sisin Mumaj. Vošiel ako prvý a znova neprekvapil.
Ani nesklamal. Vošiel bez pozdravu, čo patrilo medzi jeho železné zvyky.
„Ahoj, ocino,“ za ním už podupkávala Sisa.
Odzdravil som dcére a vstal z kresla.
Mumaj mi podal ruku a riadne ňou zatriasol. Tri zlaté prstene sa mi vryli do dlane.
Chumaj!

Knihu Sukničkár od Karin Krausovej si môžete objednať v našom internetovom obchode Evitastore. Nájdete v ňom aj jej predchádzajúce knihy Márnivá sezóna, Vesmír je ženatý a Prachy pani Schwarzovej.

Nuž, podarilo sa. Ale inak, ako som plánovala.
Poznáte to, Murphyho zákony… To, na čo vám najviac záleží, nikdy nevyjde!
Začalo sa to vypredaným termínom, lebo načo platiť viac, keď tri dni pred odletom to máte za polovicu, však?
Nič to, poletíme z Prahy, aj tak sa už vyše roka chystáme navštíviť Tomáša, manželovho syna. Konečne sa našla príležitosť, zároveň oslávime aj narodky, nemusia ísť kvôli tomu oni do Bratislavy, aspoň zabijeme tri muchy jednou ranou. Mám rada praktické riešenia.
Auto museloísť práve vtedy do servisu, žiadny problém, rýchlik do Prahy je pohodlnejší a lacnejší. Už sa vlak pohýnal, keď do nášho kupé vošla rodinka s uplakaným dieťaťom. V pohode, tie štyri hodinky to vydržíme.
Konečne Praha! Upršaná.
Nič to, aj tak potrebujem ísť do nákupného centra. Tomáš mal lepší nápad. Outlet centrum so značkovým tovarom, kde nemali, čo som chcela, zato som sa riadne nachodila. Čo už, na večeri v indickej reštike, kam nás stále pozýva, sa nasedím až-až. Teda, predpokladala som, že teraz, keď je aj dôvod, skončíme večer tam, a už sa mi robili slinky na teľacie karí.
Ale nie, jeho priateľka kúpila v hypermarkete kačicu, knedľu a zelí. Fajn, v lietadle budeme pekne poprdkávať, to im nenapadlo. V aute, cestou do ich nového bytu, mi manžel stihol pošepkať, aby som nič nekritizovala, ale chválila, prípadne radšej mlčala.
Prikývla som, už viem, aký je jeho syn na kritiku háklivý. Nechcela som si pred dovolenkou kaziť náladu.
Večerali sme o jedenástej, lebo nepredpokladali, že kačka sa pečie aspoň tri hodinky, vlastne, vôbec nevedeli, ako sa kačka pečie, a tak sme sa celý večer zvŕtali v kuchyni. Nuž, takto som si oslavu nepredstavovala, ale zdržala som sa komentárov. Veď možno ju naplánovali, až sa vrátime z dovolenky.
V lietadle nastal prvý väčší problém a potom to už išlo… najhoršia izba, najďalej od mora, hlučný agregát, silný vietor, medúzy a kopa iných nepríjemností, ktoré vedia dovolenku pekne otráviť.
Až prišiel deň D a manžel dostal pekný darček. Od faraóna. Populárne črevné ťažkosti, prezývané faraónova pomsta. Nestihol dobehnúť ani na záchod, vyletela z neho fontána zvratkov, ktorou ofŕkal všetko v dosahu dvoch metrov. Vzápätí druhá, tretia, zhora, zdola. Celý deň som za ním chodila, utierala a prala.
Dovolenku preležal v izbe.
Konečne sme pristáli v Prahe. Nikdy sme sa tak netešili domov, ale ešte sme museli prespať u Tomáša. Ráno, keď sme do kufra napchali štyri kartóny lacných cigariet z free shopu, zistili sme, že sa nám tam už nezmestia plutvy. Žiadny problém, myslela som si, Tomáš spomínal, že v priebehu mesiaca príde do Bratislavy, môže nám ich autom priviezť. Ale on mal iný názor.
„No teda, nehnevaj sa, máte jeden kufor a vy si tie plutvy neviete odniesť sami?“
„Dobre, prepáč, že sme ťa o niečo poprosili!“ nechcela som sa hádať.
„A nedá mi to, musím to povedať,“ pokračoval rozhorčene, „prídete na návštevu a ani nič nedonesiete?!“ vychovával nás, ako vždy, že nevieme, čo sa patrí.
A tak som povedala konečne svoj názor aj ja. Že skôr by mal dať ON nejaký darček otcovi a že takto som si veru tú oslavu päťdesiatky nepredstavovala.
„Čo to trepeš, Ester? Ja som vás na žiadnu oslavu predsa nepozýval!“ prskal Tomáš.
„Veď to, pretože ty stále myslíš iba na seba a na to, čo ti kto mal dať a nedal,“ povedala som opäť raz krutú pravdu, ktorá sa nepočúva príjemne, viem, ale vyprovokoval ma. Ja som mala v pláne iba mlčať a usmievať sa.
Tomáš demonštratívne odišiel do kúpeľne a pustil sprchu, aby sa s nami nemusel rozlúčiť, aby nás nemusel odviezť na stanicu, aby nás vytrestal za to, že sa nesprávame podľa jeho predstáv.
Ťahali sme sa s obrovským kufrom, batohom, taškou a ťažkými igelitkami po odľahlej periférii Prahy a hľadali automat, aby sme si mohli kúpiť lístky na metro. Pršalo, bola zima, a kým sme si sadli do vlaku, pohádali sme sa s manželom asi tisíckrát.
Na najbližšej zastávke sa prudko otvorili dvere nášho prázdneho kupé a dnu vpochodoval mohutný Róm s ešte mohutnejšou Rómkou, matkou.
Zložila som si unavené nohy zo sedadla oproti a v duchu si pomyslela: Kristepane!!! Ešte toho nebolo dosť?
Spomenula som si na knihu Splnené priania, ktorú som čítala na dovolenke. Hlavnej hrdinke nejaká Rómka predala vetvičku, ktorá jej plnila všetky želania.
A tak som sa premohla a vľúdne sa pustila do debaty s Rómkou, v očakávaní nejakej zázračnej vetvičky. Keby s nami cestovala smerom do Prahy, podozrievala by som ju, že mi do batožiny strčila zlú vetvičku. Takú, ktorá sa postará, naopak, o nesplnené želania. I keď, možno tie nesplnené želania majú väčší význam ako splnené. To bola pointa aj tej knihy.
To bola pointa aj našej dovolenky.
Hádajte aká?

Máte radi „klasiku“? Pokojne plynúci príbeh odohrávajúci sa v čase rozpadu Rakúsko-Uhorska, napísaný na dnešné pomery netradičným retro-jazykom? V tom prípade si nenechajte ujsť Hankinu najnovšiu knihu Slúžka.

Ak chcete  navyše vedieť ako si vyberá témy, ako sa rodia jej knižky a prečo jej nerobí problém kombinovať písanie s materskými povinnosťami, prečítajte si aktuálny rozhovor s ňou. Toto dievča používa naskutku netradičné „lasicovské“ postupy!

Tvoja predchádzajúca kniha Diagnóza: rodina vyšla len v septembri 2012, o polroka aj čosi je hotová ďalšia. Tempo písania máš na mamu na materskej vražedné. Ideu na Slúžku si teda mala už pripravenú?

Diagnózu: rodina som ešte len písala a už som vedela, aká bude ďalšia téma a rovno som začala na ňu aj hľadať materiál. Námet vznikol asi pred jeden a pol rokom – ten príbeh som, samozrejme, dávno poznala, keďže hlavná hrdinka je inšpirovaná bývalou pestúnkou mojej mamy, ale v istom okamihu som si uvedomila, že treba zachytiť aj pre vlastnú potrebu aj pre budúce generácie osudy slovenských dievčat, ktoré nikdy nepoznali veľa lásky, museli sa celý život starať samé o seba a predsa mali v sebe hlbokú pokoru, skromnosť a dôveru v svoj osud.

Slúžku asi mnohí označia za troch netypickú Evitkovku, ale „pravidlo“, že základ príbehu je reálny, teda zostalo zachované…

Ani predchádzajúca kniha asi nebola „typická“ Evitovka, mne sa však veľmi páči formát tejto edície, zdá sa mi príjemný. Tento krát ale naozaj prototyp hrdinky jestvoval, ide o bývalú pestúnku mojej mamy, istú „tetu Anku“, ktorá sa narodila v roku 1895 ako nemanželské dieťa a ako dvanásťročná išla slúžiť do grófskej rodiny ďaleko od miesta svojho narodenia. Dnes si to už ani nevieme predstaviť, keď aj dvadsaťročné ženy berieme často ako deti, aké to vtedy muselo byť. V každom prípade, teta Anka si nemohla dovoliť ten luxus, ktorý my poznáme: luxus sa sťažovať.

Slúžka je teda jej príbeh?

V knihe hovorí mojimi slovami, že dnešní ľudia veľmi chcú všetko poznať, odhaliť všetky tajomstvá. Myslím, že by sme v tomto zmysle mohli dodržať jedno tajomstvo – čo je v knižke skutočnosť a kde sa už začína moja umelecká činnosť.

Čo ťa na príbehu odohrávajúcom sa pred storočím zaujalo?

Zaujímavých je tam viacero elementov. Príbeh som zasadila do prostredia Viedne, vtedajšieho hlavného mesta našej monarchie. To obdobie je vo Viedni extrémne umelecky plodné a historicky zaujímavé aj z politického kontextu. Ďalej som sa pýtala samej seba, čo robili všetky tieto slúžky, ktoré prišli slúžiť do Viedne, keď sa monarchia rozpadla? Ako vnímali to oddelenie, keď sa zrazu ocitli zo dňa na deň vlastne v cudzine? A tiež bolo z môjho hľadiska dôležité zachytiť tie prejavy pokory a skromnosti, ten život bez nárokov a potrieb, to presvedčenie, že život je len toto, len moja služba, nič viac mi neprináleží. A pritom všetkom tá viera v Boha, dôvera v svoj osud. (Aj keď teda v knihe práve o tomto hrdinka v posledný deň svojho života pochybuje.)

Povedala ti niečo teta Anka aj osobne?

Nositeľka príbehu zomrela v roku 1986 na mozgovú porážku, našli ju vonku v snehu, nahú, pri bráničke jej domčeka. Ja som vtedy mala päť rokov a na túto udalosť si spomínam len matne.

Okrem zvláštneho príbehu si si zvolila aj zvláštny literárny jazyk, úplne iný, než pri predchádzajúcich dvoch knihách. Vďačíš za to tvojmu vzdelaniu, že môžeš vlastne každú knihu napísať iným jazykom? (Hanka vyštudovala komparatívnu literatúru – pozn. red.) Musela si inak „premýšľať“, aby si mohla celý príbeh vytvoriť v tomto retroštýle?

Chcela som použiť jazyk, ktorý by vyjadroval historickú dobu, ale zároveň bol moderný, hrubý a nežný a sexuálny akousi potlačovanou sexualitou. Spomínala som si tiež, ako sa vyjadrovala už moja nebohá babinka, ktorá v sebe niesla obrovskú vyrovnanosť a pokoru voči životu. A inšpirovala som sa zľahka stavbou textu iných diel, napríklad Milencom od M. Durasovej. Neviem, či k tomu treba vzdelanie, možno sčítanosť, istú odvahu a veľa trpezlivosti pri prepisovaní. Ten prvý pôvodný text, ktorý som napísala, bol v úplne inom štýle, ale ten nesedel.

Tak ako si čitateľa v knihe Pravdivý príbeh lži povodila po Paríži, tak ho v Slúžke vezmeš do Viedne. Aj tú dôverne poznáš?

Vo Viedni som prežila vyše desať rokov, poznám ju veľmi dobre a veľmi dobre poznám aj historický a kultúrny kontext. Mosty, parky a tak ďalej – tie mám dôverne v hlave a len som si na ne spomínala, to bola výhoda a aj dôvod, prečo sa príbeh odohráva vo Viedni. Napríklad dom, ktorý je dejiskom príbehu, naozaj jestvuje – ja sama som v ňom krátku dobu ako dieťa bývala.

Ale viackrát som musela ísť do Viedne kvôli historickým knihám o vtedajších slúžkach, napríklad som si musela požičať zopár vedeckých prác z tamojšej univerzitnej knižnice, ktoré mapovali život slúžok tej doby. A tiež som tam dvakrát išla na návštevu do istej šľachtickej rodiny, ktorú poznám, aby som načerpala inšpiráciu a pár faktov.

Z knižky poznať, že si si dala záležať aj na historických faktoch.

Áno, je to tak. Hoci často som zámerne veci pozmenila, naproti historickej „pravde“, lebo mám pocit, že keď ľudia spomínajú, tak často poprekrúcajú veci, vedome či nevedome, poposúvajú dátumy, nespomínajú si presne na dôvody všetkých udalostí, vytvárajú si vlastný svet, vlastnú pravdu, ich spomienky sa stávajú „históriou“.

Poznať z nej však aj to, že ťa očividne baví napísať každú knihu inak.

Mám pocit, že potreba odlišného štýlu vyplynie vždy zo samotnej témy. V zásade je tam vždy niečo zo mňa – aj humorné situácie, aj tragikomično a aj milostný príbeh. Veď ja som v podstate romantička.

Dobre vedieť. Takže tvoja ďalšia kniha bude romantická?

Nemyslím, že by mala byť priamo v štýle „ľúbi ma, neľúbi ma“, no vášne v nej musia byť! Vášne sú tým, čo zmieta našimi životmi. Tie sa mi vlastne páčili aj pri téme knihy Slúžka, lebo oni si emócie síce nemohli dovoliť, no v skutočnosti sú v každom človeku, pod povrchom.

Ty si stále na materskej s malou Ester, a pritom očividne v pohode píšeš jednu knihu za druhou. J Ako máš vymyslený režim dňa? Vlastne, aký to máš režim života??

Popravde, nemám rada, keď sa dnešní ľudia sťažujú na stres, na to že nestíhajú. Napríklad v Ankinej minulosti bola pracovná doba pre slúžky takmer nepretržitá, zvonili na ne bárskedy aj v noci, nepoznali nedele ani sviatky a dovolenky vtedy ešte neboli. Dievčatá boli vychovávané tak, že si nesmeli ani na chvíľu sadnúť a keď si sadli, napríklad keď prišla návšteva, tak museli popritom aspoň šiť, štopkať alebo vyšívať. Moja mama je týmto spôsobom tetou Ankou ešte vychovaná, takže keď minule vystúpila z lietadla po trinásťhodinovom lete z Taiwanu, kde bola vyslaná ako člen politickej delegácie, hneď sadla do auta a odšoférovala dvesto kilometrov na konferenciu niekde za Brnom, bez toho, aby si za štyridsaťosem hodín pospala viac než hodinu. Keď som jej povedala, nech sa nestresuje, oznámila mi, že stresoval sa jej otec, keď ho ako partizána chytili Nemci a viedli na popravu. Mama má šesťdesiatpäť rokov, ale tá výchova skrátka stále nepustí.

Niekedy sa oplatí na také veci pomyslieť, keď sa mi nechce alebo keď som lenivá.

Novú knihu Hany Lasicovej Slúžka si môžete kúpiť v našom internetovom obchode Evitastore. Rovnako ako jej predchádzajúce knižky Pravdivý príbeh lži a Diagnóza: rodina.

Neviem, ako vy, ale ja mám pocit, akoby dnešné ženy boli ako pracujúce matky veľmi podceňované – aspoň v našej spoločnosti a zemepisných šírkach. „Ako to stíhate?“ pýta sa skoro každý a je to myslené ako kompliment. (Hoci, povedzme si pravdu, nájdu sa aj takí, ktorí si očividne myslia, že žena patrí za sporák a do detskej izby a každú jej inú aktivitu odsudzujú.) Ale predsa len, myslím si vtedy často, čo je na tom také, prečo je to brané ako záťaž byť matkou a zároveň úspešnou pracujúcou ženou?

Len tak na porovnanie: pred sto rokmi trebárs bola pracovná doba v továrňach bola približne dvanásť hodín denne šesť dní do týždňa, pričom v nedeľu sa často pracovalo doobeda a pred jarmokom napríklad aj celú noc. Niektoré matky možno mohli byť doma, ale väčšina žien zo spodnej vrstvy musela robiť. Jasle neboli, takže deti zostávali kade tade, väčšinou samé doma. Istá stará pani mi raz dávno rozprávala, ako ona sama musela svojho synčeka nechávať doma celý deň v postieľke s fľašou mlieka, lebo skrátka musela ísť do fabriky. Aj hlavná hrdinka mojej novej knihy „Slúžka“, Anka, tak zostávala doma, sama v ohrádke. Matky vtedy netrávili veľa času v kruhu svojich detí a bolo jedno, či išlo o robotníčku alebo o ženu z vyšších kruhov – tej totižto deti hneď po narodení odobrali a zverili ich dojke, guvernantke, a neskôr ich poslali do internátu.

Detí pritom rodiny mali požehnane (môj vlastný prastarý otec je z dvadsaťjeden detí od tej istej matky!). Počas práce na knihe „Slúžka“ som si so záujmom prečítala pamäte jednej panej, ktorej matka mala desať detí, každé dva roky jedno, prípadne rovno dvojičky, každé rok kojila, po každom pôrode pritom neležala viac ako dva týždne doma a hneď nastúpila na pätnásťhodinovú pracovnú zmenu do mužovho obchodu. Keď jej muža zobrali na vojnu (Prvú svetovú), tak sama viedla jeho pekáreň a vstávala každý deň o jednej v noci. Po dvadsiatich rokoch života si asi prvýkrát sadla, a keď to doma videli, tak ju okamžite poslali na liečenie na Sliač, lebo hneď vedeli, že niečo nie je v poriadku.

Tak teda, čo je na tom také, keď my, dnešné ženy, zvládame prácu aj dieťa (a ja mám zatiaľ len to jedno, a vďaka Bohu zdravé) s pomocou práčky, umývačky a jednorazových plienok? Inak, všimli ste si, že nikto nikdy túto otázku nepoloží žiadnemu otcovi? Že ako on zvláda prácu a starostlivosť o rodinu. No, prečo asi. Moja vydavateľka v Prahe ma na toto upozornila, pretože sama s touto otázkou prežila celý život. Pred jej mužom asi nikto nikdy nič podobné nespomenul.

A ešte niečo bolo vtedy iné: ženy vôbec neočakávali, že vychovajú všetky deti, ktoré sa im narodia. Aj pani predavačke, ktorú som spomínala, zomrelo minimálne jedno dieťa predtým než dovŕšilo rok – na obyčajný zápal pľúc. Mojej prastarej mame zomreli zo šiestich detí tri a keď sa jej raz moja mama pýtala, kde sú pochované, tak ani nevedela, vraj sa to vtedy tak nebralo.

Aké máme dnes šťastie, že máme za sebou stále viac emancipovaných mužov, technické vymoženosti, že môžeme mať svoje deti pri sebe a môžeme ich zahŕňať láskou a pozornosťou – možno až tak, že to niekedy ani nie je pre ne celkom zdravé

Vždy, keď si večer po celom dni vybavovania a „vlastnoručných“ jasieľ pre milovanú Ester ešte sadnem k počítaču, tak si pomyslím na matky, ktoré žili pred nami. A cítim, že som im dlžná posedieť pred monitorom ešte tie dve hodiny, zapísať ich osudy pre moje vlastné dobro a pre spomienku budúcich generácií.

Kurzy prežitia, kurzy zlaňovania, kurzy sebaobrany, kurzy ochrany dôležitých osôb, strelecké a taktické kurzy, kurzy narábania s pyrotechnikou. Áno, sú to väčšinou kurzy pre mužov, využívajú ich hlavne budúci vojaci či policajti. Mareka však môžu stretnúť aj ženy, a to počas špeciálneho kurzu sebaobrany.

„Trvá dva víkendové dni a záujemkyne sa na ňom naučia, ako sa reálne ubrániť v prípade, že na ne niekto zaútočí,“ hovorí. „Nie je to veľa, no našou úlohou nie je naučiť ženy boxovať, čo sa za taký krátky čas nedá, ani im vysvetliť, ako používať desiatky hmatov z bojových umení. Naučia sa možno štyri ťahy, ale efektívne a tak, že si ich budú v prípade potreby pamätať. Napríklad, ako reagovať, keď ich útočník zozadu chytí pod krk.“

Skúsenosť je vraj taká – ak chlap napadne ženu, očakáva, že bude akurát tak vrieskať a neefektívne metať rukami, nohami. V prípade, že nás naozaj zozadu niekto zovrie pod krkom, máme tendenciu mu ruku zo svojho krku odťahovať, čo nemá prakticky žiaden efekt. Oveľa užitočnejšie je pichnúť mu prstami do očí alebo trafiť podpätkom iné citlivé (mužské) miesto. „Tie ťahy opakujeme na kurze znovu a znovu a znovu, kým sa ženám úplne nezautomatizujú. V prípade útoku tak nebudú paralyzované strachom, ale dokážu sa naozaj brániť a aj ubrániť,“ dodáva Marek.

To isté platí aj pri tréningu narábania s pištoľou. „Ženy sa na rozdiel od mužov zbraní dosť boja. Aj ja mám pred nimi veľký rešpekt, pritom väčšina mužov považuje streľbu za vzrušujúci koníček, chodia na strelnicu, tešia sa z toho a predbiehajú sa v tom, kto mal viac zásahov čo najbližšie k desiatke. S použitím zbrane v prípade skutočného ohrozenia to však nemá nič spoločné. Tam nemáte čas dlho mieriť ‚do čierneho‘, musíte sa brániť. Čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. My učíme základy sebaobrany, ktoré môžu aj ženy reálne použiť.“

Súčasťou kurzu je aj časť venovaná prežitiu v lese. Ako vyzerá výcvik prežitia budúcich profesionálnych vojakov, sa môžete takisto dočítať v knihe Maverick, „civilisti“ ho majú, pochopiteľne, oveľa menej drastický.

„Lesa sa väčšinou bojíme, no v skutočnosti je ochrancom človeka,“ hovorí Marek. „Na to, aby sme v ňom bez ujmy na zdraví prežili napríklad aj v noci, stačí ho len rešpektovať. Vie poskytnúť dobré úkryty, my na kurzoch učíme, ako ich nájsť a ako použiť kamufláž, aby nás v nich nikto nenašiel. No a, samozrejme, ako nájsť sever a z lesa, v ktorom sme zablúdili, sa dostať von.“

Inštruktormi kurzov sebaobrany pre ženy sú skúsení bývalí profesionálni vojaci ako Marek Adamík, bývalí kukláči či exčlenovia Francúzskych légií.

Ak by ste niečo také chceli vyskúšať, viac informácií vám na vyžiadanie poskytnú TU: http://www.dssi.sk/kontakt/

Nuž a ak Marek Adamík práve nie je v plnom pracovnom nasadení na kurzoch, s veľkou radosťou trávi čas s manželkou a s prvorodeným synom Artemom. Desaťmesačný chlapček už s chuťou vyhľadáva a prehrýza káble a čoskoro bude chodiť. A hovoriť dvoma jazykmi! Mama Wanda s ním hovorí po slovensky, Marek, ktorý od ôsmich rokoch žil v Nemecku, s ním hovorí len po nemecky.